Ivan Lexa

Vyštudoval anorganickú technológiu na Chemicko-technologickej fakulte. Pred novembrom 1989 pracoval v bratislavskom Slovnafte. V januári 1991 ho Mečiar dosadil na miesto šéfa Úradu vlády SR. Po víťazstve HZDS vo voľbách 1992 sa stal opäť šéfom úradu vlády a neskôr štátnym tajomníkom ministerstva privatizácie, ktoré fakticky riadil.

Po voľbách 1994 sa stal riaditeľom Slovenskej informačnej služby (SIS). Počas jeho riaditeľovania SIS bola vylúčená z organizácie MEC (Middle European Conference), lebo bola podozrivá, že sa podieľala na únose slovenského občana do cudziny. Správa ďalšieho riaditeľa SIS Vladimíra Mitra skonštatovala, že počas Lexovej éry mala SIS nadštandardné vzťahy s ruskou tajnou službou. Krátko pred koncom volebného obdobia 1994-1998 zastupujúci prezident Vladimír Mečiar udelil amnestiu aj na prípad zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do cudziny.

V rozhovore, ktorý v roku 2002 poskytol poslanec Ivan Lexa krátko predtým, než sa prvý raz dostal do vyšetrovacej väzby, pripomenul svoju symbiotickú spätosť s predsedom HZDS. „Celých osem rokov som nemal iného šéfa ani po štátnej, ani po straníckej línii.“[1] Faktom je, že do každej funkcie, do ktorej sa Lexa dostal, dostal sa pričinením predsedu Mečiara. Pretože v každej odviedol presne to, čo od neho predseda očakával, bol za to aj opakovane trestne stíhaný.

Privatizačný námestník

Vladimír Mečiar ako šéf výkonnej moci zorganizoval v roku 1990 testy pre uchádzačov o prácu v štátnych štruktúrach. Zúčastnilo sa na nich takmer päťtisíc osôb a predsedovi HZDS poskytli možnosť, aby dodatočne zmýtizoval začiatok svojej spolupráce s Lexom: „Z tých ľudí, ktorí boli v tom výbere, tak napríklad inžinier Lexa bol najlepší.“[2] Inžinier Lexa však bol „najlepší“ iba pre neho, lebo psychológovia žiadne poradie uchádzačov nestanovili. Napriek tomu sa stal Lexa šéfom úradu vlády.

V apríli 1991, po prvom Mečiarovom páde, odišiel spolu s premiérom i šéf jeho úradu, aby sa stal vedúcim aparátu HZDS. O rok už bol Lexa taký nenahraditeľný, že sa kvôli nemu predseda hnutia dostal do konfliktu so všetkými podpredsedami HZDS. Po voľbách v roku 1992 plnil Lexa okrem svojich pracovných povinností aj špeciálne úlohy, ktorými ho poveroval priamy stranícky a vládny nadriadený. Jeho možnosti však boli obmedzené, lebo prezident Kováč ho odmietol schváliť do funkcie riaditeľa SIS a potom i do funkcie ministra privatizácie.

V novembri 1993 preto Mečiar na prezidenta znovu naliehal, aby Lexu predsa len vymenoval. Michal Kováč najskôr svojmu kancelárovi a potom aj verejnosti povedal, prečo to od neho Mečiar žiadal. „Zdôvodňoval to tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje. Ďalej mi povedal, že túto robotu mu nikto iný ako Ivan Lexa urobiť nemôže a že keď ju spraví, pošle ho preč.“[3] Pretože prezident tlaku nepodľahol, funkciu ministra privatizácie prevzal premiér a jeho „rezort“ viedol Lexa ako štátny tajomník. Viedol ho k úplnej spokojnosti svojho šéfa.

Zo zverejnených záznamov z rokovaní vlády je známe, akú podobu mala Lexova účinná formula, ktorou presadil privatizáciu v prospech vopred určeného záujemcu: „To je spoločnosť, ktorá je, povedal by som, blízka aj koalícii, aj všetko s tým spojené...“[4] Privatizácia prebiehala tak úspešne, že HZDS na kampaň v predčasných voľbách v roku 1994 vynaložilo - podľa najskromnejších odhadov - 150 miliónov slovenských korún. Rok predtým nemalo ani na výplaty.

Človek na zodpovednosť

Po treťom návrate k moci vedel Mečiar presne, kde chce Lexu mať. Jeho poslanci presadili zmenu zákona, aby riaditeľa SIS namiesto prezidenta vymenúvala vláda. V čase, keď premiér vyhlasoval, že „treba nájsť človeka schopného zobrať na seba zodpovednosť“, presne vedel, kto je ochotný na seba túto zodpovednosť zobrať. Neuplynulo ani päť mesiacov od chvíle, keď Mečiar oznámil, že „Ivan Lexa je najkompetentnejším človekom na tento post"[5], a stal sa skutok, ktorý obžaloba spracovaná Krajskou prokuratúrou v Bratislave vroku 1999 charakterizovala jednoznačne: Ivan Lexa ako verejný činiteľ vykonával „svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“,[6] lebo spoločným konaním s ďalšími dvanástimi osobami „iného zavliekli do cudziny a spáchali tento čin ako členovia organizovanej skupiny“.[6] Až do augusta 1995 sa Vladimír Mečiar staral hlavne o to, ako mu môže byť Lexa užitočný. Od zavlečenia prezidentovho syna sa musel starať o iné - ako môže byť užitočný on Lexovi.

Premiér pre riaditeľa

Na dôkladný výpočet toho, čo urobil premiér pre svojho riaditeľa SIS po auguste 1995, by bola potrebná celá kniha. Aj zo zredukovaného sumára však jasne vyplýva, že Vladimír Mečiar toho urobil príliš veľa, aby mohlo ísť iba o ochranu jeho blízkeho spolupracovníka. Všetko, čo robil pre Lexu, robil pre seba.

Najskôr prišiel s komickou a trápnou historkou, že k zavlečeniu vlastne nedošlo - dôkazy, že sa skutok stal, vraj neexistujú. Pretože tomu prví dvaja vyšetrovatelia prípadu „neuverili“, museli z prípadu odísť. Najmä pre odchod druhého Petra Vačoka urobil premiér Mečiar maximum: osobne podal na vyšetrovateľa trestné oznámenie, aby spolupracujúci prokurátor mohol oznámiť, že „v záujme zachovania objektivity konania a nestrannosti vo vyšetrovaní prípad preberá ďalší vyšetrovateľ“.[1] Bol to premiérom vopred ohlásený „Stredoslovák“, ktorý prípad uložil, lebo nenašiel dôkazy, aby mohol vzniesť obvinenie voči konkrétnej osobe - za tento výkon bol ocenený, odmenený i povýšený.

Keď sa verejnosť oboznámila s nahrávkou rozhovoru medzi ministrom vnútra Hudekom a riaditeľom SIS Lexom, z ktorého bolo zrejmé, ako veľmi sa usilovali o odvolanie vyšetrovateľa Vačoka, Vladimír Mečiar vyhlásil, že záznam nie je autentický: „Mám k dispozícii znalecký posudok, ktorý spochybňuje autenticitu nahrávky...“[1] Taký posudok však nikdy nepredložil, lebo neexistoval. Minister Hudek, ktorý v prvej chvíli pravosť záznamu nepoprel, musel z funkcie odísť.

Amnestiu aj sebe

V marci 1998 Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident udelil amnestiu páchateľom skutku, ktorý možno charakterizovať ako akt štátneho terorizmu. Jeho rozhodnutie pobúrilo nielen slovenskú verejnosť, ale aj Európsku úniu i USA. Skutočnosť, že udelil amnestie preto, aby chránil pred stíhaním osoby, ktoré sa podieľali na štátnej moci a ktoré boli voči nemu v podriadenom služobnom postavení, zahraničie hodnotilo jednoznačne: Ten, kto udeľuje amnestiu svojim podriadeným, udeľuje ju aj sám sebe.

Miera osobnej zainteresovanosti šéfa HZDS na tom, aby sa páchatelia závažného trestného činu nemuseli zodpovedať pred súdom, bola taká veľká, že dal prednosť vlastnej medzinárodnej izolácii pred rizikom nezávislého súdneho konania.

Predseda HZDS po voľbách 1998 podaroval Lexovi vlastný poslanecký mandát a pokúsil sa mu poskytnúť aj falošné alibi na čas, keď k zavlečeniu došlo. Po týchto udalostiach aj renomované zahraničné periodiká, ako napríklad Die Welt, dospeli k záveru, že do Lexových činov bol Mečiar zrejme zainteresovaný oveľa viac ako sa doteraz predpokladalo.

Podľa svedectva Jaroslava Svěchotu, bývalého námestníka riaditeľa SIS, bol Mečiar do Lexových činov zainteresovaný ako ich „ideový vodca“.[7] Lexa bol zainteresovaný na Mečiarových „ideách“ ako ich praktický vykonávateľ. Takáto vzájomná zainteresovanosť sa v trestnej oblasti nazýva spolupáchateľstvo.


Odkazy

[1] Marián Leško: Každý Lexa má svojho Mečiara, SME 23.7.2002

[2] Marián Leško: Najlepší z výberu, SME 12.4.1996

[3] Michal Hlaváč: Slovenskí prezidenti: Kováčov zápas s Mečiarom, Aktuálne.sk, 10.3.2008

[4] Róbert Kotian: Ivan Lexa konečne riaditeľom SIS, SME 19.4.1995

[5] Marián Leško: Ako sa vymenovali za riaditeľa (tajnej služby), SME 3.5.1996

[6] Monika Tódová: Celá obžaloba na Ivana Lexu a ďalších dvanástich účastníkov zavlečenia, Denník N 25.8.2015

[7] Profil: Jaroslav Svěchota, SME 17.6.2002

Foto:TASR/autor

Kauzy aktéra Ivan Lexa

Privatizácia v čase druhej Mečiarovej vlády

V druhej vláde Vladimíra Mečiara, ktorá nastúpila po parlamentných voľbách 1992, dostal kreslo...