Ivan Mikloš

Je absolventom Národohospodárskej fakulty Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. V rokoch 1991– 1992 bol ministrom privatizácie vo vláde Jána Čarnogurského. Funkciu prodpredsedu vlády pre ekonomiku zastával v rokoch 1998 až 2002. V druhej vláde Mikuláša Dzurindu bol ministrom financií a rovnakú funkciu vykonával aj v kabinete Ivety Radičovej.

Pre jeho politickú dráhu bolo od roku 1998 príznačné, že fungoval v tandeme s predsedom strany a premiérom Mikulášom Dzurindom. V roku 2014 spolu opustili aj rady SDKÚ-DS.

Obaja zastávali kľúčové posty v troch slovenských vládach a je nesporné, že na mnohých veciach, ktoré pomohli krajine, majú veľkú osobnú zásluhu. Výrazne sa podieľali na volebnej porážke Vladimíra Mečiara v roku 1998, ktorá rozhodla, že sa krajina vrátila do svojho civilizačného okruhu. V prvej Dzurindovej vláde sa zasadili za prijatie bolestivých, ale potrebných opatrení, ktoré dali krajine ekonomickú i integračnú šancu.

Úspešní a nepopulárni

Obaja boli za to nepopulárni, ale napriek tomu dokázali s SDKÚ uspieť aj vo voľbách 2002. Lebo práve oni predstavovali v očiach nemalej časti verejnosti garanciu, že sa Slovensko stane členom Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. V druhej Dzurindovej vláde presadili viaceré reformy, vďaka ktorým – aj vďaka členstvu v Únii - hospodársky rast na konci funkčného obdobia dosahoval rekordné hodnoty.

Ak by sa Ivan Mikloš zaslúžil „iba“ o to, nikto by jeho zástoj a pôsobenie v slovenskom verejnom živote nemohol spochybňovať. Problém je, že jeho pôsobenie bolo oveľa „komplexnejšie“.

Ivan Mikloš podporoval zotrvanie Mikuláša Dzurindu vo funkcii predsedu SDKÚ aj vtedy, keď bolo politickou i morálnou povinnosťou predsedu, aby uvoľnil funkciu. Hoci dve Dzurindove vlády, boli v mnohom - aj zásluhou Ivana Mikloša - vo viacerých ohľadoch pravým opakom Mečiarových garnitúr, v jednom s nimi udržali kontinuitu. Vytvorili totiž vlastný spôsob, v ktorom sa politická korupcia stala systémovou súčasťou vládnutia. Vytvorili svoj spôsob, akým „prevádzkovali“ korupciu ako systémovú prax.

Keď sa v roku 2003 stala druhá Dzurindova vláda menšinovou (lebo premiér rozpútal kauzu „skupinka“), zákony v parlamente prechádzali iba vďaka hlasom nezaradených poslancov, pričom už vtedy bolo zjavné dôvodné podozrenie, že sa pri každom dôležitejšom hlasovaní podpora „nezávislých“ kupuje. A nielen politickými prostriedkami. Verejný a politický život sa tak stal karikatúrou parlamentnej demokracie.

Korupcia viac než len nehoda

Za desať rokov vládneho pôsobenia Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša sa nahromadilo veľa dôkazov, že korupcia tu nebola prevádzkovou nehodou, ale dobre organizovaným a riadeným systémom. Pri odchode z SDKÚ Ivan Mikloš vyhlásil, že v kauze Gorila bola druhá Dzurindova vláda jediná, počas ktorej štátne inštitúcie konali tak, ako konať mali. Toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Kto si čo i len zbežne zalistuje v spise Gorila, nájde dostatok dôvodov, ktoré zásadne problematizujú pôsobenie Ivana Mikloša vo verejnom živote.

Za to, že nominanti strany v orgánoch FNM presadzovali rozhodnutia, aké vyhovovali finančnej skupine, podľa spisu Gorila preberal Gabriel Palacka, dlhoročný blízky spolupracovník Mikuláša Dzurindu, finančné provízie v zahraničí. Model Palacka, v ktorom podľa spisu fungovala SDKÚ, bez vedomia a osobnej účasti Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša vzniknúť nemohol. Tento model je jedným z troch základných korupčných modelov, aké sa tu od vzniku republiky zrodili. Každý politik, ktorý sa na ich vzniku podieľal, je pre verejný život diskvalifikovaný.

Kauzy aktéra Ivan Mikloš

Schránkové firmy späté s SDKÚ-DS

Vďaka Aliancii Fair-play bolo už v roku 2004 známe, s čím má SDKÚ-DS ako vládna strana veľký problém: jej dlh vo výške 22 miliónov korún...