Juraj Široký

Je absolventom Vysokej školy technickej, pred novembrom 1989 bol oficiálne zamestnancom ministerstva zahraničných vecí. Do do tajnej služby vtedajšieho režimu nastúpil v roku 1978 a a pracoval v nej jedenásť rokov. Prešiel niekoľkými školeniami pre rozviedčikov a v roku 1985 bol vyslaný do Washingtonu. Za svoje aktivity bol viackrát odmenený a vyznamenaný. V tajnej službe chcel pracovať aj po revolúcii, vtedajší minister vnútra Ján Langoš to však zamietol.

Juraj Široký po novembri 1989 začal podnikať a spolu s Viktorom Koženým založil Harvardské fondy. V roku 1995 sa jeho spoločnosť stala majiteľom denníka Pravda. Od roku 2002 sa o ňom hovorí ako sponzorovi a „akcionárovi“ strany Smer. Nielen v roku 2006, ale aj v roku 2012 sa do vlády dostal manažér, ktorý vďaka svojej dovtedajšej aktivite mal blízko k J. Širokému.

Spoločná minulosť s ministrom hospodárstva

Keď sa v lete 2006 stal Ľubomír Jahnátek ministrom hospodárstva, okamžite sa začalo hovoriť o jeho spoločnej minulosti s Jurajom Širokým. Ľ. Jahnátek bol totiž generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva Plastiky Nitra v čase, keď tento podnik po kupónovej privatizácii pripadol fondom J. Širokého.
Neskôr vyšlo najavo, že v čase, keď boli v Plastike obaja, „odišli“ z firmy na zahraničné účty milióny korún, a to rôznym osobám a sprostredkovateľom. Vyšetrovatelia Úradu boja proti korupcii zistili, že „služby, ktoré mali vykonať títo sprostredkovatelia, v skutočnosti (...) nikdy nevykonali a taktiež sa zistilo, že niektorí sprostredkovatelia o existencii takých zmlúv vôbec nevedeli, nikdy takéto zmluvy nepodpísali a žiadne finančné prostriedky od spoločnosti Plastika Nitra nedostali“.[1] Plastike vznikla škoda za vyše 62 miliónov korún (vyše dva milióny eur), ale trestné stíhanie bolo zastavené, pretože bolo „neprípustné pre premlčanie“.

Hoci Ľ. Jahnátek vyhlasoval, že „svoj vzťah k pánovi Širokému by som hodnotil skôr negatívne ako pozitívne“,[1] jeho personálne rozhodnutia svedčili o opaku. Desatinu z fondov, ktoré poskytol Brusel na podporu podnikových inovácií, dostala nitrianska Plastika. Firma J. Širokého tak prišla k 150 miliónom korún (takmer päť miliónov eur). Od spoločnosti bit-Studio, ktorá patrila do portfólia tohto miliardára, objednalo ministerstvo hospodárstva modernizáciu počítačov, ale zmluvu odmietlo sprístupniť. Keď túto zákazku skontroloval Národný kontrolný úrad (NKÚ), skonštatoval, že ministerstvo pri nej porušilo hneď tri zákony – o verejnom obstarávaní, o účtovníctve i o finančnej kontrole.

Tendre za vyše 3,5 miliardy eur

Krátko po skončení funkčného obdobia prvej vlády Roberta Fica Zväz stavebných podnikateľov Slovenska upozornil na fakt, že podľa oficiálnych vestníkov firma Váhostav, ktorá patrí Jurajovi Širokému, vyhrala za dva roky tendre za približne 3,62 miliardy eur (bez DPH).

Spoločnosť Váhostav sa v roku 2009 stala súčasťou diaľničného konzorcia, ktoré dostalo prostredníctvom PPP projektov zákazku, o akej ekonomický analytik Ján Kovalčík už v roku 2010 skonštatoval, že ak by sa zrealizovala, tak by za takto postavenú diaľnicu daňovníci zaplatili o 45 percent viac ako za diaľnicu vybudovanú konvenčným spôsobom.

Minister hospodárstva Ľ. Jahnátek nebol jediný, kto z politickej garnitúry Smeru udržiaval a pestoval vysoko prajnú atmosféru voči firmám J. Širokého. Ďalším bol Pavol Paška. V čase, keď bol vo funkcii predsedu Národnej rady SR, Váhostav získal veľké zákazky. V čase krízy sa štátna zákazka na rekonštrukciu Bratislavského hradu zvýšila z pôvodných 39 miliónov na 126 miliónov eur. O tom, že J. Široký mal veľmi blízko vládnej moci, ak v nej bola zastúpená strana Smer, potvrdzuje aj kauza spolumajiteľa poisťovne Dôvera – kauza Prefto.


Odkazy

[1] Marián Leško: Štyria z ministrov delegátov, Trend 16.4.2012

Fotografia: TASR/autor

Kauzy aktéra Juraj Široký

Váhostav a schránkové firmy

V roku 2010, po nástupe vlády Ivety Radičovej, sa spoločnosť Váhostav-SK zapojila do verejnej súťaže o výstavbu komplikovaného úseku diaľnice....