Vladimír Mečiar

Po skončení strednej školy pracoval najprv ako referent, neskôr ako tajomník odboru miestneho hospodárstva na Okresnom národnom výbore v Žiari nad Hronom. Angažoval sa v aparáte Československého zväzu mládeže. V roku 1962 sa stal členom Komunistickej strany Československa. Po auguste 1968 musel z postov odísť a v roku 1972 bol vylúčený zo strany. Pracoval ako ako tavič a popri práci diaľkovo vyštudoval právo na UK v Bratislave. Ako podnikový právnik pracoval v Skloobale Nemšová.

Po novembri 1989 vznikla v slovenskej časti federácie vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstaviteli Verejnosti proti násiliu (VPN) spolu s členmi KSS. Začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na post ministra vnútra, v ktorom uspel neznámy podnikový právnik Vladimír Mečiar.

Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a Demokratickej strany. VPN vtedy nominovala na post predsedu slovenskej vlády Vladimíra Mečiara. Funkciu predsedu vlády zastával Vladimír Mečiar ako predseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) aj po voľbách v roku 1992 a 1994.

Vladimír Mečiar spolu s Václavom Klausom, predsedom Občianskej demokratickej strany (ODS) v roku 1992 rozdelili federálny štát. No aj z dobových Mečiarových výrokov vyplýva, že „otcom“ slovenskej štátnosti bol viac Václav Klaus.

Počas rokovaní v lete 1992 slovenský premiér svojmu českému partnerovi povedal: „Samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS.“[1] Po celý čas, kým prebiehali rokovania o rozdelení federácie, Mečiar opakoval, že rokovanie o samostatnom Slovensku si neželal, ale mu bolo „vnútené z českej strany koncepciou buď, alebo. Ak o ňom rokujeme, tak nie preto, že chceme, ale preto, že musíme“.[1]

Päť mesiacov pred osamostatnením republiky pre francúzsky Le Monde sa Vladimír Mečiar posťažoval: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej...“[1] S odstupom času sa ale Mečiar chválil, že „nechal českých politikov, aby nás donútili mať samostatnú republiku“.[2] To, že ho českí politici k samostatnej republike donútili, je fakt. Pre verziu, že ich do toho tlaku vmanipuloval on, vierohodné dôkazy neexistujú.

Trojnásobný premiér

Po roku 1994, keď tretí a poslednýkrát obsadil post predsedu vlády, spolu s nacionalistickou SNS a groteskným Združením robotníkov Slovenska, otvorene porušoval všetky známe pravidlá demokratického a ústavného výkonu moci.

Jeho vládnutie sa nedialo vo verejnom záujme, ale v prospech straníckych klík a na ne naviazaných klientelistických skupín. Najznámejšia vznikla okolo Alexandra Rezeša, ministra jeho vlády, a potom aj rozhodujúceho akcionára Východoslovenských železiarní (VSŽ). Odštátnenenie ekonomiky sa za éry Vladimíra Mečiara nestalo začiatkom jej oživenia a rastu, ale bolo zdrojom korupcie a nezákonného obohacovania sa. Stranícka privatizácia presunula majetok štátu v hodnote 110 miliárd korún do rúk „poctivých podnikateľov – mečiarovcov“. Dostali ho za zlomok ceny, za akú bolo možné podniky sprivatizovať vo verejnej súťaži.

Dlhou parlamentnou nocou v novembri 1994, počas ktorej bolo odvolaných niekoľko desiatok funkcionárov štátu, rozpútal vládnutie v príkrom rozpore s demokraciou a ústavnosťou. Ako premiér inicioval potláčanie práv opozície, uskutočňoval drastické čistky v štátnej správe, brutálne prenasledoval hlavu štátu, obmedzoval práva menšín, zneužil Slovenskú informačnú službu na kriminálne účely, zmaril referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe hlavy štátu, protiústavne vylúčil nepohodlného poslanca z parlamentu, útočil na predstaviteľov cirkví, na novinárov, umelcov, akademické inštitúcie i mimovládne organizácie.

Keď sa republika vedená treťou Mečiarovou vládou prihlásila do NATO, odmietnutie jej „žiadosti“ o vstup odôvodnil vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel takto: „Slovensko musí dokončiť proces prechodu z diktatúry k demokracii.“[3]

Amnestoval aj sám seba

Mečiarizmus ako hrubé a systematické zneužívanie moci gradoval vtedy, keďsa Mečiar stal zastupujúcou hlavou štátu. Ako premiér „viedol“ svojich ministrov tak, aby sa zavlečenie prezidentovho syna za hranice a s tým súvisiaca vražda Róberta Remiáša nevyšetrili. Ako úradujúca hlava štátu v roku 1998 udelil aktérom zavlečenia, riaditeľovi SIS Ivanovi Lexovi a jeho ľuďom, dvakrát amnestiu. Tú od neho dostal aj minister vnútra Gustáv Krajči, ktorý na pokyn vlády zmaril referendum.

Mečiarove amnestie nechala bez povšimnutia ani americká diplomacia, ktorá ich v marci 1998 označila za „ďalší závažný odklon od princípov právneho štátu ústavnej vlády“.[4] Každému bolo vtedy jasné, že politik, ktorý za kriminálne činy udelil amestiu svojim podriadeným, udelil ju vlastne aj sám sebe.

Tuctová figúrka

Mečiar potom strávil dve funkčné obdobia v opozícii – od roku 1998 až do roku 2006. V prvoobdobí sa správal rovnako agresívne, ako keď bol pri moci. Po celý čas išiel prvej Dzurindovej vláde po krku – vyvolal dokonca referendum o predčasných voľbách, ktoré sa skončilo fiaskom. V druhom období išiel vláde po krku Robert Fico, lebo Mečiar mal dosť práce, aby zachránil seba. Za štyri roky od neho odišla takmer polovica poslancov, vďaka čomu mohol menšinový Dzurindov kabinet vládnuť takmer celé funkčné obdobie. Mečiarova „pomoc“ zašla tak ďaleko, že v kritickej chvíli prešli dvaja jeho blízki spolupracovníci na stranu vládnej koalície, čím oddialili jej pád.

Vo Ficovej vláde predseda HZDS dokazoval, že ako politik sa nič nenaučil, ale ani nič nezabudol. Na to, aby sa v rezorte pôdohospodárstva (na pozemkovom fonde i v štátnych lesoch) diali také veci, aké si želal, postupne spotreboval štyroch ministrov. Z politika, ktorý dlhé roky na mnohých pôsobil ako mysteriózna postava, sa stala tuctová politická fugúrka, premieňajúca svoju aktuálnu politickú pozíciu na osobný profit.

Neslávny koniec kariéry

V časoch najväčšej slávy predsedu HZDS Ján Budaj o ňom povedal, že je to veľmi podnetný politik pre slovenskú demokraciu. Bol to presný postreh, lebo v konfrontácii s Mečiarom slovenská občianska spoločnosť dozrela.

Mečiarizmus bol patologickým stavom mladej demokratickej republiky – obsahoval vírus, ktorý spôsobil onemocnenie. Tým, že bola nemoc prekonaná, posilnila sa aj odolnosť a obranyschopnosť našej demokracie.

Po tejto prekonanej infekcii už nič podnetné ani zmysluplné Mečiar pre slovenskú demokraciu nevykonal a ani nepriniesol. Každé ďalšie voľby prehlbovali úpadok a agóniu jeho strany. Pretože za osemnásť rokov stratil celkove 1 039 145 voličov, stratil aj akúkoľvek možnosť ovplyvňovať život v krajine.


Odkazy

[1] Marián Leško: Samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS, SME 22.11.1996

[2] Marián Leško: Éru Klausa a Mečiara ukončí len odchod oboch, SME 2.1.1998

[3] Marián Leško, Ivan Štulajter: Dejiny Slovenska,SME 29.12.2007

[4] Kto riadil amnestovaný akt štátneho terorizmu, SME 17.6.2002

Foto:TASR/autor


Kauzy aktéra Vladimír Mečiar

Privatizácia v čase druhej Mečiarovej vlády

V druhej vláde Vladimíra Mečiara, ktorá nastúpila po parlamentných voľbách 1992, dostal kreslo...

​Privatizácia v období tretej Mečiarovej vlády

Tretia vláda Vladimíra Mečiara sa ujala moci po predčasných parlamentných voľbách v roku 1994....