Emisná kauza

Prvá vláda Roberta Fica mala možnosť predať nadbytočné emisné kvóty republiky zahraničným záujemcom. Kvóty predstavovali štátne aktíva a povinnosťou vládnej garnitúry bolo, aby ich predala za čo najvyššiu cenu. V roku 2008 za slovenské emisné kvóty zaplatili japonské spoločnosti 142,5 milióna eur, ale na účet republiky z nich prišlo len 75,75 milióna eur. Trestné stíhanie aktérov tohto predaja pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a z porušenia povinností pri správe cudzieho majetku už bolo zastavené.

Zablokované odborné útvary ministerstva

Ministerstvo životného prostredia malo vytvorený odbor obchodovania s emisnými kvótami, ale vedenie rezortu ich do prípravy a organizácie predaja nadbytočných emisných kvót nezapojilo. O ich odborné služby minister Ján Chrbet ani Pavol Tehlár, generálny riaditeľ sekcie kvality životného prostredia, či Peter Solčanský, šéf odboru ochrany ovzdušia, neprejavili záujem. Pracovníci odboru pritom od začiatku pripravovanej transakcie vedeli, že materiál, ktorý v októbri 2008 predložil do vlády minister J. Chrbet (Informácia o predaji voľných jednotiek AAU) obsahuje zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia. O obchode, ktoré ministerstvo realizovalo bez účasti odborníkov, pracovníčka odboru obchodovania s emisnými kvótami s odstupom dvoch rokov policajnému vyšetrovateľovi povedala, že „vykonaný obchod bola urážajúca zlodejina, bola to hrubá drzosť, čo sa tu odohralo a čo si niekto mohol dovoliť“. [1]

Úzke vedenie rezortu nielen vyrokovalo, ale aj dohodlo zmluvu o predaji emisných kvót so spoločnosťou Interblue Group LLC. Podľa interných predpisov ju mal posúdiť odbor právnych služieb ministerstva. Tento odbor však zmluvu neposudzoval, lebo mu nebola predložená. Dodatočné vysvetlenie, ako sa niečo také mohlo stať, znelo, že tom čase sa na ministerstve bežne nedodržiavali predpisy.

Minister J. Chrbet, šéf sekcie P. Tehlár a šéf odboru P. Solčanský vylúčili z predaja emisných kvót špecialistov, ktorí boli dobre informovaní o tom, ako podobné predaje realizovali susedné štáty a aké možnosti pri predaji má Slovenská republika. Špecialisti mali informácie aj o tom, za akých podmienok a za akú cenu predáva emisné kvóty české ministerstvo (desať eur za tonu). Poznali spoľahlivý informačný zdroj o aktuálnych cenách emisií, lebo sa zúčastňovali medzinárodných konferencií, kde o cenách informovali renomovaní experti (na konferencii v poľskej Poznani, kde sa hovorilo o cene desať eur za tonu emisií, boli aj vedúci pracovníci rezortu, ktorí si vyhradili výlučné právo predať slovenské kvóty).

Odborníci ministerstva tiež vedeli, v akom štádiu rozpracovanosti je Zelená investičná schéma, ktorá umožňovala žiadať od kupcov najlepšiu cenu za emisné kvóty. Podľa výpovedí odborníkov, stačilo prijať interné pravidlá a štát mohol predať svoje aktíva za plnohodnotnú cenu. Vedenie rezortu nielenže nezabezpečilo prijatie pravidiel, ale klamlivo informovalo vládu, že ministerstvo „nemá v súčasnej dobe pripravené žiadne GIS projekty (projekty podľa Zelenej investičnej schémy), ktoré by bolo možné predložiť a realizovať“. [2]Tieto účelové klamstvá vedenie rezortu použilo, aby mohlo predať štátne aktíva za polovicu ich trhovej ceny.

Kto a ako obchod zrealizoval

Za ministerstvo životného prostredia sa na predaji štátnych aktív podieľali predovšetkým štyria ľudia – minister J. Chrbet, P. Tehlár, P. Solčanský a neoficiálny poradca ministra Norbert Havalec. Konkrétny spôsob, akým predaj prebiehal, bol nasledovný.

Rezort spočiatku pripravoval predaj štátnych emisných kvót tak, ako susedné krajiny. Zamestnanci ministerstva rokovali s japonskou štátnou agentúrou NEDO, ktorá v regióne kupovala emisné limity za štandardných podmienok. Do dobre rozbehnutého procesu vstúpil minister Jaroslav Izák, ktorý v roku 2008 prípravy predaja zastavil. Vo „vládnom" materiáli (ako sa neskôr zistilo, bol vytvorený v počítači neoficiálneho poradcu Norberta Havalca), sa tvrdilo, že zástupcovia envirorezortu prestali s agentúrou NEDO rokovať, lebo "japonská strana podmienila ďalšie rokovanie predložením takzvaného emisného scenára na investície finančných prostriedkov získaných z transakcie". [3]Materiál túto podmienku označil za diskriminačnú. Japonská agentúra ju však musela dať, lebo inak by od štátu nemohla emisné kvóty kúpiť. Pre Slovensko bola táto podmienka výhodná, lebo umožňovala emisie predať za cenu, aká bola obvyklá na medzinárodnom trhu.

Inými slovami, japonská agentúra NEDO od zodpovedných funkcionárov ministerstva žiadala, aby aj od Slovenska mohli kúpiť kvóty za cenu, za akú ich kúpila od Čechov či Ukrajincov. Zodpovední pracovníci ministerstva "tlaku" japonskej štátnej agentúry odolali, lebo mala iný zámer. Šancu na kúpu dostala japonská súkromná agentúra.

Tri japonské spoločnosti (Tokyo Electric Power, Kansai Electric Power a Tohoku Electric Power) požiadali Miziho inštitút informácií a výskumu, aby uskutočnil prieskum o prípadných predajcoch emisných kvót. Keď takého predajcu našli aj na Slovensku, pracovník Miziho inštitútu si založil agentúru Asuka Green Investment a spolu so zástupcom firmy Tokyo Electric Power vo februári 2008 rokoval s predstaviteľmi slovenského ministerstva životného prostredia. Okrem oficiálnych činiteľov bol na stretnutí aj „neoficiálny“ poradca ministra Norbert Havalec. Vtedy sa kupujúci s predstaviteľmi štátu dohodli, že „budú viesť konštruktívne rokovania vedúce k tomu, aby uzavreli kúpno-predajnú zmluvu“.[1]

Podľa výpovede predstaviteľa spoločnosti Asuka Green Investment im v septembri 2008 oficiálny predstaviteľ ministerstva oznámil, že „slovenské emisné kvóty sa budú predávať cez spoločnosť Interblue Group LLC., a preto ďalšie rokovania sa majú viesť cez túto spoločnosť“.[1] Spoločnosť Asuka sa podľa toho zariadila a rokovala so zástupkyňou Interblue. Na stretnutiach sa za Interblue zúčastňoval aj človek, ktorého predstaviteľ Asuka Green Investment už poznal ako „neoficiálneho“ poradcu ministra, a tak si myslel, že sa „na týchto rokovaniach zúčastňuje naďalej ako poradca slovenského ministerstva“[1]. Predstaviteľ japonskej agentúry sa domnieval, že „slovenská vláda a spoločnosť Interbue Group LLC. sú jedno a to isté a že spoločnosť Interblue Group LLC. koná na základe zámeru slovenskej vlády“. [1]

Bolo to však inak. Spoločnosť Interblue Group LLC. (s účinnou pomocou ministra i jeho dvoch spolupracovníkov) a za účasti neoficiálneho poradcu ministra realizovala svoj vlastný zámer. Kúpila od štátu 15 miliónov ton emisných jednotiek po 5,05 eura za tonu, a celkove tak zaplatila Slovenskej republike 75,75 milióna eur. Spoločnosť Asuka Green Investment, ktorá získala emisné kvóty za cenu 8,20 eura za tonu, však poslala na účet Interblue sumu 127 miliónov eur. Pre úplnosť treba dodať, že japonské elektrárne napokon získali slovenské emisné kvóty za 9,50 eura za tonu. Za toľko ich mohla predať aj Slovenská republika, keby ich predala japonskej štátnej agentúre NEDO tak, ako to urobila Česká republika. Osobitnú pozornosť si v tejto súvislosti zaslúži konanie Roberta Fica v emisnej kauze.

Dôvody závažného podozrenia z trestného činu

Z výpovedí, ktoré poskytli predstavitelia japonských spoločností, vyplývajú závažné zistenia: zodpovední pracovníci ministerstva životného prostredia od februára 2008 disponovali informáciou, že vážny záujem o nákup slovenských emisných kvót majú tri japonské elektrárne a v ich záujme konajúca japonská agentúra. Namiesto toho, aby so spoločnosťou Asuka Green Investment ďalej rokovali ako predstavitelia štátu, agentúre Asuka oznámili, že o kúpe štátnych emisií musí rokovať so súkromnou spoločnosťou Interblue Group. Samotná skutočnosť, že agentúra Asuka Green Investment prejavila o emisné kvóty seriózny záujem, sa neobjavila v žiadnom materiáli ministerstva životného prostredia. Funkcionári, ktorých povinnosťou bolo konať vo verejnom záujme a v prospech štátu, zatajili pred vládou i verejnosťou vážneho záujemcu o kúpu emisných kvót, čím zabezpečili lukratívny obchod pre spriaznenú súkromnú spoločnosť.

Zástupca slovenského ministerstva, ktorý v septembri 2008 oznámil predstaviteľovi japonskej agentúry, že rokovania o kúpe emisných kvót má viesť s predstaviteľmi spoločnosti Interblue, konal svojvoľne a zlovoľne, lebo vláda odsúhlasila (vzala na vedomie) falošné odporúčanie, že najvýhodnejšiu ponuku predložila spoločnosť Interblue Group, až v októbri 2008. Minister J. Chrbet, jemu podriadení P. Tehlár a P. Solčanský a „neoficiálny“ poradca ministra N. Havalec zneužili svoje postavenie svoje tak, že na úkor štátu zabezpečili profit pre spoločnosť Interblue Group LLC. a ľudí z jej pozadia.

Norbert Havalec najskôr popieral vlastný podiel na príprave predaja štátnych aktív firme Interblue Group a potom popieral, že s touto spoločnosťou má niečo spoločné, hoci podľa verejných vyhlásení Rastislava Bilasa bol spolu s ním jej projektovým manažérom Interblue Group práve v tomto „projekte".

Pred voľbami 2010 „unikli" z rôznych zdrojov dokumenty, ktoré naznačovali, kto profitoval z dobre zorganizovaného predaja. Okrem spoločností blízkych dvom projektovým manažérom Interblue (Rastislavovi Bilasovi a N. Havalcovi) mala podľa zverejneného dokumentu získať 10,65 milióna eur aj firma Ossian Establishment, kde bol „ako konečný príjemca" uvedený podnikateľ Jozef Brhel. Účasť expolitika, podnikateľa, často uvádzaného sponzora a akcionára Smeru na emisnom obchode okamžite poprel Rastislav Bilas, ktorý predložil vlastný dokument, že jediným vlastníkom firmy Ossian Establishment je on.

Výsledky vyšetrovania a stav trestného stíhania

Na konci roku 2013 policajný vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry dospel k záveru, že spôsob, akým boli predané slovenského emisné kvóty „nie je trestným činom“, lebo vraj nedošlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa ani k porušeniu povinností pri správe cudzieho majetku. S týmto záverom potom súhlasil aj dozorujúci prokurátor Špeciálnej prokuratúry SR. Pretože tieto rozhodnutia vyvolali vlnu nesúhlasu, generálny prokurátor Jaromír Čižnár si vyžiadal vyšetrovací spis, aby aj generálna prokuratúra vyhodnotila „dôvodnosť zastavenia trestného stíhania“. V lete 2014 J. Čižnár oficiálne potvrdil, že zastavenie trestného stíhania v tejto veci je dôvodné a zákonné.

Až potom, keď rozhodnutie o zastavení trestného stíhania v emisnej kauze pre trestný čin podvodu a zneužitia právomocí verejného činiteľa definitívne potvrdil J. Čižnár, Aliancia Fair-play získala uznesenia švajčiarskej prokuratúry, týkajúce sa predaja emisií. Z nich vyplynulo, že na jar roku 2009 sa v švajčiarskej banke Credit Suisse identifikoval ako ekonomický beneficient (konečný prijímateľ) finančného prospechu vo výške 3,8 milióna dolárov vysokopostavený úradník Ministerstva životného prostredia SR. Táto osoba sa neskôr prihlásila aj k ďalším dvom účtom firiem z Cypru a Belize. Zástupcovia aliancie sa na začiatku apríla 2014 špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika spýtali, či má vedomosť o tejto osobe alebo o transakcii. D. Kováčik im odpovedal: "V rámci vykonávaného vyšetrovania boli preskúmané všetky okolnosti súvisiace s prevodom emisných kvót. Nebolo zistené, že by Vami uvádzaný tzv. tajomník bol získal benefit v súvislosti s predajom emisných kvót."[4]

V septembri 2014 sa predstavitelia Aliancie Fair-play stretli so špeciálnym prokurátorom D. Kováčikom, ktorý im oznámil, že podľa zistení slovenských orgánov, osoba, ktorú Švajčiari identifikovali, keď sa v banke prihlásila k účtom spojeným s kauzou, nepôsobila v čase kauzy na Ministerstve životného prostredia, ale mala politickú minulosť. Viac informácií Aliancia nedostala, čo špeciálny prokurátor odôvodnil tak, že v tomto prípade ešte stále stále prebieha vyšetrovanie pre podozrenie z legalizácie príjmu z trestnej činnosti.

Ak sa vám tento článok páči, činnosť Nadácie môžete podporiť TU.

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Uznesenie vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry, ČVS: PPZ-243/NKA-PK-BA-2012, str. 16

[2] Ministerstvo životného prostredia SR, Materiál na rokovanie vlády číslo 10460/2008-min, predložený 15. októbra 2008, Predkladacia správa, str. 4

[3] Ministerstvo životného prostredia, Informácia na zasadanie vlády o odpredaji voľných jednotiek AAU, materiál č. 10371/2008-min, predložený 8. októbra 2008, str. 3