​Konanie Roberta Fica v emisnej kauze

O predaji slovenských emisných kvót, za ktoré japonské spoločnosti zaplatili 142,5 milióna eur, ale na účet republiky z nich prišlo len 75,75 milióna (pričom viac než 50 miliónov eur zostalo spoločnosti Interblue Group), predseda vlády v roku 2014 povedal: „Bolo málo informácií, pretože to bolo rozhodnutie, ktoré patrilo ministerstvu životného prostredia, ktoré v tom čase ovládala Slovenská národná strana... Počas mojej prvej vlády padali hlavy ministrov za SNS ako gaštany, ako gaštany zo stromu, každý druhý deň, pretože absolútne príslušní ministri nezvládali na danom ministerstve...“ [1] Tak ako v rokoch 2009 a 2010, keď sa kauza intenzívne rozoberala v médiách, ani v roku 2014 Robert Fico nehovoril pravdu. Informácií na to, aby predaju zabránil, bolo dosť, len ich ako predseda vlády úmyselne ignoroval. Ministrov SNS naozaj odvolával, ale spôsob, akým predali emisné kvóty, on sám najviac obhajoval. A to aj tak, že ako nikto druhý šíril a propagoval účelové lži.

Fakty známe od začiatku

Minister životného prostredia Ján Chrbet predložil na rokovanie kabinetu 8. októbra 2008 materiál Informácia o odpredaji voľných jednotiek AAU. Vďaka tomu, že bol sprístupnený na webovej stránke vlády, všimli si ho reportéri týždenníka TREND. Už 4. decembra 2008, teda v čase, keď celá transakcia ešte nebola ukončená, priniesli reportéri Kristian Slovák a Gabriel Beer článok Mysli lokálne, kšeftuj globálne. Už ich prvý článok o predaji emisných kvót obsahoval dostatok informácií na to, aby vláda konajúca vo verejnom záujme a jej premiér – pre dôvodné podozrenie, že ide o špinavú záležitosť – celú transakciu zastavili.

Reportéri K. Slovák a G. Beer predovšetkým upozornili na fakt, že kupujúcim má byť spoločnosť Interblue Group, registrovaná v americkom štáte Washington. Zistili, že „v brandži ide o absolútne neznámu firmu“, ktorú nikto nepozná. Vypátrali, že túto schránkovú firmu zastupujú dvaja ľudia – Jana Lütken a Hans Grob – s adresami vo švajčiarskom daňovom raji. Ich zistenia boli v príkrom rozpore s tým, čo o Interblue Group tvrdil materiál ministra Chrbeta: „Podľa overených informácií ministerstva... ide o obchodnú spoločnosť zaoberajúcu sa obchodovaním s emisnými kvótami... Bola založená spoločnosťami, ktoré sú emitentmi skleníkových plynov, za účelom nákupu emisných kvót pre ich potreby.“ [2]

Tvrdenie ministra, že Interblue Group nakupuje emisné kvóty pre potreby jej zakladateľov, bolo lživé. Reportéri TRENDU už na začiatku decembra 2008 napísali pravdu: „Interblue má úlohu sprostredkovateľa, ktorý má buď dohodnutého kupca, alebo s ním rokuje o obchode. Za patričnú cenovú prirážku.“ Okrem toho reportéri zistili, že ministerstvo z nepochopiteľných dôvodov a v rozpore so záujmami štátu predáva emisné kvóty za cenu lacného „horúceho vzduchu“, hoci malo možnosť a povinnosť ich predať ako plnohodnotné kvóty nadviazané na takzvané zelené investície. A napokon zistili, že česká vláda predáva svoje kvóty za dvojnásobok „slovenskej“ ceny. Ak toto všetko boli schopní zistiť novinári s obmedzeným prístupom k informáciám, je vylúčené, aby o niečom takom nevedel jeden z najinformovanejších ľudí v krajine.

Premiérom prehliadané lži

Na rozdiel od novinárov z TRENDU mal predseda vlády napríklad k dispozícii aj zmluvu o predaji kvót skleníkových plynov, ktorú ministerstvo uzavrelo s Interblue Group. Stačilo jej obsah porovnať s tým, čo tvrdili materiály J. Chrbeta, aby okamžite odhalil, že člen kabinetu klame a zavádza. V správe, ktorú v októbri 2008 vzala na vedomie prvá Ficova vláda, minister Chrbet tvrdil, že „spoločnosť Interblue Group LLC. ponúkla sumu 6,05 eura za tonu CO2 jednotiek AAU v objeme 10 mil. ton, čo bolo MŽP SR akceptované“[2]. V skutočnosti ministerstvo predalo nie 10, ale 15 miliónov ton emisií, a nie za cenu 6,05, ale 5,05 eura.

V materiáli pre vládu J. Chrbet tvrdil, že zo všetkých záujemcov o kúpu jedine spoločnosť Interblue Group upustila „od požiadaviek na kontrolu financií a participovaní na jednotlivých [zelených] projektoch“.[2] Táto veta sa v správe objavila preto, aby ministerstvo (s tichým súhlasom vlády) mohlo predať spoločnosti Interblue Group emisné kvóty čo najlacnejšie – za cenu „horúceho vzduchu“. Lenže v zmluve o predaji emisných kvót sa hovorí, že ministerstvo musí poskytnúť spoločnosti Interblue Group „správy o použití finančných prostriedkov získaných z predaja jednotiek AAU v súlade so Zelenou Investičnou Schémou (GIS)... vrátane kategorizácie projektov na zníženie emisií skleníkových plynov“[2]. Táto veta sa v zmluve objavila preto, aby Interblue Group mohla predať japonským kupcom emisné kvóty čo najdrahšie. Namiesto toho, aby ministra za jeho postup, ktorým poškodil štát a zvýhodnil súkromnú spoločnosť, okamžite odvolal a podal na neho trestné oznámenie, premiér päť mesiacov J. Chrbeta osobne bránil, a to tak, že verejnosť klamal a zavádzal ešte viac ako minister SNS.

Lži predsedu vlády

Výberový zoznam klamstiev a verbálnych manipulácií premiéra (ich úplný zoznam by zabral príliš veľa miesta) treba začať najperfídnejšou lžou, ktorou sa R. Fico pokúsil popliesť verejnosť v apríli 2009, keď sa z kauzy stala verejná záležitosť.

Vtedy sa snažil verejnosti nahovoriť, že emisné kvóty sú niečo celkom iné ako trebárs Slovenský plynárenský priemysel (SPP), lebo v prípade SPP išlo o reálnu hodnotu, ale v prípade emisií „to sú fiktívne veci... to sú len nejaké povolenky“. Neustále opakoval, že „tu ide v podstate o teplý vzduch, aby sme si nemysleli, že predávame niečo, ako je SPP“. Pokúšal sa tak vytvoriť dojem, že vláda vlastne za nič získala 75 miliónov eur, preto ju treba za predaj pochváliť, lebo „žiadna iná krajina neurobila takýto predaj, nezískala zdroje“. [3] V skutočnosti však ministerstvo nepredávalo žiadne „fiktívne veci“, ale hodnotné štátne aktíva. A predalo ich hlboko pod cenu, aby na nich zarobila súkromná spoločnosť.

Na častú otázku, prečo sa ministerstvo s predajom kvót tak ponáhľalo, R. Fico obvykle odpovedal: „Mali sme analýzy právnikov, ktorí jasne naznačili, že môže byť problém s prevodom nepredaných kvót z roku 2008 na rok 2009.“ Tvrdil, že „podľa Kjótskeho protokolu hrozilo, že nám to prepadne“,[1] preto vraj išlo ministerstvo životného prostredia s emisnými kvótami tak rýchlo „na trh“. V skutočnosti s nimi ministerstvo nešlo na trh, ale iba oznámilo japonským kupcom, nech idú za Interblue Group. Tvrdenie, že podľa Kjótskeho protokolu mohli emisné kvóty prepadnúť, bolo lživé, čo skonštatoval vo svojom uznesení aj vyšetrovateľ Policajného zboru: „Ide jednoznačne o nepravdivé tvrdenie, nakoľko podľa uvedeného článku Kjótskeho protokolu je možné preniesť nevyužité jednotky AAU do nasledujúceho obdobia.“ [4]

Keď šéf kabinetu obhajoval člena vlády, o ktorom aj policajný vyšetrovateľ skonštatoval, že v októbri 2008 predložil vláde materiály obsahujúce „účelové informácie“, R. Fico v apríli 2009 vyhlasoval: „Dali sme si predložiť všetky informácie z ministerstva životného prostredia... Minister Ján Chrbet, ktorý rozhodoval o emisných kvótach, postupoval presne podľa toho zákona, ktorý prijala predchádzajúca vláda.“[1] Nebola to pravda, lebo podľa zákona, ktorý v roku 2004 presadila druhá vláda Mikuláša Dzurindu, mohlo ministerstvo predať kvóty len „priamo na dražbe kvót“. Novelu, vďaka ktorej mohlo ministerstvo predať emisné kvóty „priamo, sprostredkovane alebo na dražbe kvót“, presadila vo februári 2007 prvá vláda R. Fica. Keby túto novelu nepretlačila, nemohli by minister a jeho ľudia predať štátne aktíva pokútnej garážovej firme s vtedy neznámym personálnym pozadím.

Popieranie faktov

Pretože porovnaním dvoch znení zákona bol R. Fico ľahko usvedčený z klamstva, od mája 2009 túto lož – ako jednu z mála – už ďalej nepoužíval. Čo sa nedá povedať o ďalších jeho tvrdeniach. Najvytrvalejšie trval na kľúčovej a fundamentálnej téze z mája 2009: nik vraj nedokázal, že v porovnaní s inými krajinami Slovensko predalo svoje emisné kvóty pod cenu, lebo keď ich predával minister Chrbet, „tak to nebolo s čím porovnať“. Iné krajiny totiž svoje predajné zmluvy nezverejnili.

Na správy médií, že Ukrajina, Maďarsko i Česko predali svoje kvóty za prinajmenšom dvojnásobok slovenskej ceny, reagoval R. Fico tvrdením, že on týmto informáciám neverí, lebo jemu to nechce nikto povedať: „Zaujímavé je, že ani v priateľskom rozhovore s predsedom vlády Českej republiky, pánom Topolánkom, som sa nedozvedel, za koľko to predali. Povedal mi: Roberte, všechno ti povím, ale toto ne.“[1] Ide o výrok pripomínajúci účelové fabulácie typické pre Vladimíra Mečiara. Faktom totiž je, že iní českí činitelia z toho žiadne tajomstvo nerobili.

V júni 2009 na priamu otázku denníka Sme, koľko dostalo Česko za jednu tonu emisných limitov, bývalý minister životného prostredia Martin Bursík odpovedal: „Ak je to u vás päť eur za tonu, tak my nie sme nižšie ako na dvojnásobku ceny. Nie je to teda menej ako päťkrát dva.“ R. Fico sa jeho vyhlásenie pokúsil spochybniť vetou, že „je to len bývalý minister životného prostredia“. Lenže vzápätí na rovnakú otázku odpovedal aj vtedajší český minister životného prostredia. Na výzvu, či môže potvrdiť, že predávali za viac ako desať eur za tonu, Ladislav Miko odpovedal stručne a jasne: „Áno.“ Minister Miko vyvrátil aj ďalšie účelové tvrdenie premiéra Fica. Ten vravel, že aj v prípade, keď Česi dostali dvojnásobok, nedá sa to porovnať so Slovenskom, lebo „v Českej republike majú inú štruktúru predaja. Podstatná časť ceny je tzv. offsetový program, čiže za peniaze, ktoré im Japonci musia dať, musia nakúpiť technológie.“ Český minister to okamžite poprel: „Offsety tam žiadne nie sú. Je to cash...“

Tvrdenie, že jeho prvej vláde nemožno preukázať, že predala emisné kvóty nevýhodne pre štát, nie je len posledným útočiskom R. Fica, ale aj policajného vyšetrovateľa. Ten v uznesení o zastavení trestného stíhania napísal: „Z vykonaných výsluchov svedkov a zabezpečených listinných materiálov nebolo objektívne možné posúdiť výhodnosť, resp. zjavnú nevýhodnosť uzavretej rámcovej zmluvy o predaji kvót skleníkových plynov.“ Tento nanajvýš pochybný záver vyšetrovateľa potvrdil okrem špeciálneho prokurátora ešte aj prokurátor generálny.

Politické manipulácie

Premiér Fico počas celého roku 2009 klamstvami a manipuláciami obhajoval spôsob, akým ministri SNS zrealizovali predaj slovenských emisných kvót. Vo volebnom roku 2010 však vinu za emisnú kauzu hodil na ľudí koaličného partnera. V rozhovore pre agentúru SITA 4. januára 2010 o nich povedal: „Zavádzali nás. Do vlády som dostal materiál, kde bolo povedané, že to nemožno previesť do nasledujúcich rokov. Zavádzali nás v celkovom objeme predaných limitov. Azda keď mi minister prinesie do vlády materiál, mám elementárnu mieru dôvery, ale boli to jednoducho klamstvá.“ Premiérov pokus urobiť zo seba obeť vlastnej dôverčivosti je nielen trápny, ale aj od základu falošný. Klamstvá, ktoré vyčítal ľuďom SNS, on sám veľmi aktívne pestoval. O snahe médií a opozičných politikov, ktorí na ne verejnosť upozorňovali, R. Fico v lete 2009 povedal: „Áno, opozícia a tlač bojujú proti použitiu peňazí z predaja emisných limitov preto, lebo si myslia, že to bude pomáhať vláde. Ale veď to je šialené. Už prestaňme robiť z ľudí rukojemníkov! Dajme ľuďom tie peniaze... Poďme zatepľovať! Nedovoľme, aby opozícia zabránila realizácii zatepľovacieho programu.“[1]

S odstupom času, ktorý uplynul od chvíle, keď z funkcie odvolal ministra J. Chrbeta a jeho nasledovníka Viliama Turského, premiér čoraz vehementnejšie zdôrazňoval, že ich odvolal za to, čo urobili v emisnej kauze. Lenže v čase, keď ich z funkcie odvolával, tvrdil, že tak koná z celkom iných dôvodov: „Ja som neodvolal ministra Chrbeta kvôli emisným limitom. Ja som ho odvolal kvôli tomu, ako sa správal vo vzťahu k vláde Slovenskej republiky.“ Minister Chrbet totiž žiadal, aby o tom, či má zrušiť zmluvu s Interblue Group, rozhodla vláda. Pretože hrozilo, že v takom prípade by kabinet na čele s R. Ficom prevzal v očiach verejnosti zodpovednosť za to, čo sa so zmluvou stane, premiér bleskovo odvolal šéfa rezortu životného prostredia, lebo ako povedal, „ja takých strašiakov nepotrebujem, nepotrebujem ľudí, ktorí sa jednoducho naplašia pri prvom probléme a ujdú mi z vlády a povedia, že nech vláda rozhodne“.[1]

Kľúčový záver

Tento prístup bol v emisnej kauze pre premiéra charakteristický. Všetko, čo sa v nej udialo, stalo sa s jeho vedomím i s jeho tichým súhlasom. Ale pred verejnosťou to malo vyzerať tak, že zodpovední sú len ministri za SNS a strana Jána Slotu. Keď kauza kulminovala, mnohí si kládli otázku, prečo sa v nej R. Fico správa tak, ako sa správa. Aj keď ešte nie sú všetky podrobnosti známe, to podstatné už známe je. Nebolo preukázané, že R. Fico osobne a jemu blízki ľudia profitovali z predaja emisných kvót. Zato bolo viac ako dostatočne preukázané, že keby on či jeho sponzori z predaja naozaj profitovali, R. Fico by v emisnej kauze nekonal inak, ako v nej konal od roku 2008.

Ak sa vám tento článok páči, môžete podporiť činnosť Nadácie TU.

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Marián Leško: Fico je v emisiách až po krk

[2] Ministerstvo životného prostredia, Informácia na zasadanie vlády o odpredaji voľných jednotiek AAU, materiál č. 10371/2008-min, predložený 8. októbra 2008

[8] Uznesenie vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry, ČVS: PPZ-243/NKA-PK-BA-2012