Model „za Bugárom je Világi“

Daniel Lipšic pred piatimi rokmi vyhlásil, že slovenské vládne garnitúry vždy rešpektovali „tichú dohodu“, podľa ktorej sa prípady veľkej korupcie, prípady prepojenia finančných skupín a politických špičiek, nechávali na pokoji. Zverejnenie spisu Gorila pred Vianocami roku 2011 a všetko, čo nasledovalo po ňom, však urobilo z pôvodne „tichej“ dohody vykričanú záležitosť. K celkovému obrazu o stave slovenského verejného života, aký bol v hlavných črtách známy už aj pred zverejnením spisu, pridal podrobnosti, ktoré boli dostatočne pôsobivé na to, aby zbavili občanov posledných ilúzií o politických stranách, ktorým dávali svoj hlas. Na základe spisu sa dali presnejšie určiť kontúry toho, čo bolo viditeľné už dávnejšie: strany pri moci sa od seba odlišovali najmä tým, aký model nelegálneho financovania si vybrali. Spis Gorila umožnil identifikovať tri základné modely, ktoré sa tu uplatňovali.

Tri korupčné modely

Prvý model sa dá nazvať model Palacka, a praktizovala ho SDKÚ Mikuláša Dzurindu. Bol založený na tom, že kľúčovú rolu hrala poverená a splnomocnená osoba. Tá sa o všetko starala, robila to citlivo, diskrétne, pôsobila za hranicami a bola absolútne dôveryhodná a lojálna k predsedovi a jeho dôverníkom. Tento model mal toľko výhod a predností, že sa v spise Gorila odporúčal aj ostatným stranám ako príklad hodný nasledovania. Konkrétna formulácia tohto odporúčania znela: „Musíte mať svojho Palacku.“[1] Prepracovanosť modelu SDKÚ sa v spise Gorila oceňuje predovšetkým v pasážach, v ktorých sa hovorí o tom, že Gabriel Palacka poslal z Londýna len číslo účtu, na ktorý treba poslať peniaze – takých obchodov s províziami vraj bolo jedenásť.Druhý model by sa dal nazvať model „vlastnou hlavou“.[2]

Musíte mať svojho Palacku.
Spis Gorila

Bol charakteristický pre Smer-SD. Zo spisu Gorila je známe, čo na otázku, ako v Smere-SD riešia financie, odpovedal človek, ktorý bol o tom dobre informovaný –jeho odpoveď znela, že ich „zatiaľ“ riešia sponzorskými darmi. Z iných častí spisu je známe i to, že odpoveď bola síce správna, ale nie úplná. V spise sa totiž opakovane spomína, že okrem sponzorov má strana aj svojich „akcionárov“. Podstatu tohto modelu najlepšie vyjadril hlas „podobný“ hlasu predsedu Roberta Fica, ktorý na zázname pochádzajúcom už z roku 2001 povedal, že financie pre stranu získal „vlastnou hlavou“. Všetko podstatné, čo sa dozvedeli čitatelia zo spisu Gorila, vedeli informovanejší občania o strane Smer-SD už prinajmenšom dva roky. Vedeli to z vyjadrení Bohumila Hanzela, ktorý bol v roku 1999 pri zakladaní strany a v jej začiatkoch ju podporil miliónmi korún. Vďaka nemu je známe, že predseda strany Robert Fico osobne podpísal zmluvu „so skupinou piatich sponzorov, ktorých zastupuje veľmi vplyvný podnikateľ“.[3] Bohumil Hanzel poznal aj meno notára, ktorý úradne overil, že podpisy na nej sú pravé. Skupina piatich sponzorov akcionárov poskytla strane desiatky miliónov korún, ktoré sa nikdy neobjavili v oficiálnom účtovníctve strany, lebo „Fico to vždy odklonil tak, aby išlo cez účtovníctvo len to, čo je nevyhnutné“.[3]

V spise Gorila bol opísaný aj tretí model financovania, o ktorom sa ale napísalo a hovorilo najmenej. Bol to model„za Bugárom je Világi“.

Világiho otroci vo fonde

V spise Gorila sa hovorí, že hoci sú predstavitelia a zástupcovia Strany maďarskej koalície (SMK) nemenej „priebojní“ ako všetci ostatní, tak mediálne nie sú ani zďaleka takí napádaní. Preto sa vraj verejná mienka „len pomaly“ mení v ich neprospech.

Faktom je, že jazyková bariéra a uzavretosť menšinového prostredia veľmi pomohli tomu, aby pomery v strane a v jej blízkom okolí neboli dlho prebádané. Ale keď v prostredí SMK, ktorá bola členom prvej i druhej vlády Mikuláša Dzurindu, vznikol vážny konflikt, objavili sa ľudia, ktorí mali záujem, aby sa aj všetci ostatní konečne dozvedeli, čo si tak dlho nechávali zasvätení a informovaní straníci iba pre seba. Najrazantnejšie to pomenoval Pál Csáky, vtedy najväčší rival Bélu Bugára: „Zdalo sa nám v SMK, že nie strana mala hospodárske pozadie, ale hospodárske pozadie malo svoju stranu.“[4] V spise sa hovorí, že bolo účelné, ak sa politické strany a ich nominanti vo Fonde národného majetku vyplácali za privatizáciu osobitne, „pretože keď sa vyplácali len politické strany, tak sa niekedy stávalo, že politická strana »zabudla« vyplatiť svojho funkcionára FNM, ktorý potom nefungoval“.[1] Jedinou výnimkou vraj bola SMK, kde všetky peniaze dostával len jeden človek, ale ľudia tejto strany však „vždy fungovali“. To, že jeden človek mal v SMK také výnimočné postavenie, nehovorí len spis, ale od roku 2007 aj bývalí či terajší predstavitelia SMK – Pál Csáky, Miklós Duray a Józef Berényi. Podľa nich bol tým človekom Oszkár Világi.

Zdalo sa nám v SMK, že nie strana mala hospodárske pozadie, ale hospodárske pozadie malo svoju stranu.
Pál Csáky, bývalý predseda SMK

Úspešný právnik, podnikateľ a manažér Oszkár Világi začínal svoju kariéru v politike – v roku 1991 sa ako 28-ročný stal podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR. O rok neskôr, keď sa Maďarská nezávislá iniciatíva, za ktorú kandidoval, nedostala do parlamentu, rozbehol svoje právnické a podnikateľské aktivity. Ale k politike a politickej reprezentácii maďarskej menšiny na Slovensku mal vždy blízko. Keď tretia Mečiarova vláda novelizovala volebný zákon tak, aby z neho vyradila akékoľvek volebné koalície, pripravil stanovy pre vznik SMK a vymyslel aj spôsob, akým sa vo volebnej strane mohli právne nenapadnuteľne uplatniť stranícke platformy, ktoré kopírovali pôvodné strany. Od roku 1998 až do roku 2001 bol členom politického orgánu SMK – jeho republikovej rady. Aj keď z vedenia strany odišiel, zostal podpredsedom jeho politicko-ekonomického výboru. Ten pripravoval analýzy k ekonomickým rozhodnutiam vlády a navrhoval aj nominantov, ktorí obsadzovali dôležité posty vo FNM či štátnom kontrolovaných firmách. Dlhoročný predseda SMK Béla Bugár síce odmietal, že by mal výbor a jeho podpredseda hlavné slovo pri výbere nominantov, ale sám priznal, že sa stalo len tri- či štyrikrát, že predsedníctvo nesúhlasilo s nominantom, ktorého vybral výbor.

Pri celkovom počte nominácií, ktoré SMK obsadzovala ako tretia, respektíve druhá najsilnejšia vládna strana v dvoch Dzurindových kabinetoch, bol tento počet zamietnutých úplne zanedbateľný.Podstatné je, že aj podľa vyjadrení bývalého šéfa tejto rady Istvána Harnu Oszkár Világi s nomináciami strane „pomáhal“ a okrem neho sa zasadaní politicko-ekonomického výboru zúčastňovali aj jeho najdôležitejší nominanti –šéf Traspetrolu Štefan Czucz či predstaviteľ SMK vo FNM Daniel Végh. Hoci tvrdenia Miklósa Duraya či Pála Csákyho o tom, že „za Bugárom je Világi“,[5] že ich tandem je rovnako silný ako nezdravý, pochádzajú ešte z roku 2007, manažér významnej medzinárodnej firmy ich za ne nikdy nežaloval. Dnešný predseda SMK Józef Berényi v roku 2012 vyhlásil, že privatizačné procesy v spise Gorila sú opísané presne tak, „ako nám referovali, že sa udiali“.[6] Pretože v spise sa hovorí, že v orgánoch FNM zastupovali SMK „Világiho otroci“[1], zjavne išlo o model, ktorý sa odlišoval od modelu SDKÚ-DS i Smeru-SD.

V období po Gorile

Vplyv Oszkára Világiho na správanie a rozhodnutia nominantov SMK vo Fonde národného majetku sa dajú ilustrovať mnohými citátmi zo spisu. Napríklad o Miroslavovi Wollnerovi, ktorý bol v rokoch 2005 až 2007 podpredsedom predstavenstva Slovenských elektrární, je v spise veta: „Wollner sa správa ako keby bol ministrom hospodárstva Világi a nie Malchárek“.[1] O bývalom šéfovi Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústave sa v spise hovorí: „Generálny riaditeľ SEPS Ladislav Szemet je Világiho človek.“[1] V pasáži, kde sa spomína, komu budú „patriť“ štátne teplárne je zmienka: „TEKO (Košická tepláreň) má ísť SMK (Világi)...“[1]

Wollner sa správa ako keby bol ministrom hospodárstva Világi a nie Malchárek.
Spis Gorila

Vplyv, akému sa v oboch Dzurindových vládach tešil Oszkár Világi je zrejmý aj z faktu, že v tom období bol v riadiacich či kontrolných orgánoch až dvanástich firiem či inštitúcií ovládaných štátom. Okrem iného šéfoval aj Slovenským železniciam či dozoroval zdravotnú poisťovňu Apollo. Ani po výmene vlády a nástupe prvého kabinetu Roberta Fica sa jeho postavenie nijako dramaticky nezhoršilo. V roku 2007 bol v delegácii, ktorá spolu s premiérom navštívila Líbyu. V roku 2006 sa stal generálnym riaditeľom Slovnaftu, o rok neskôr bol v delegácii, ktorá spolu s premiérom navštívila Líbyu. V roku 2009 sa stal predsedom predstavenstva menovaného podniku, ktorý je súčasťou maďarskej skupiny MOL.

S prihliadnutím na to, koľkokrát bol spomenutý v spise Gorila a v akých súvislostiach, dostal len málo otázok, ktoré sa týkali jeho účasti v tejto kauze. Novinári sa na neho obrátili krátko po zverejnení spisu a vtedy sa k nemu odmietol vyjadriť s odôvodnením, že „doteraz nikto nepotvrdil jeho autentickosť“. To, že by dostával provízie za rozhodnutia svojich nominantov vo FNM, striktne odmietol. Priechod svojmu rozhorčeniu dal vtedy, keď sa pohoršoval nad tým, že taký materiál ako je spis Gorila sa mohol dostať do rúk novinárov. Vraj ak môžu materiály tajnej služby slúžiť na diskreditáciu neajakej politickej strany, tak to spochybňuje základy demokracie: „Politici a seriózni novinári by sa mali pýtať, ako vôbec SIS funguje, koľko ľudí bolo za posledných pätnásť rokov prepustených a prečo. A tiež aj na to, ako je zabezpečená ochrana materiálov, a to, aby títo ľudia materiál nahromadený v SIS nezobrali so sebou.“[7] Potom mal dlhé roky od otázok na tému Gorily pokoj.

Až v novembri 2015 reportáž Barbory Marekovej pripomenula, že ide o jednu z hlavných postáv spisu, lebo meno Oszkár Világi je tam spomenuté pätnásťkrát. Pred nepríjemnými otázkami redaktorky TV Markíza napokon chránil šéfa Slovnaftu premiér Robert Fico, ktorý Barboru Marekovú požiadal, aby svojimi otázkami neotravovala slušných ľudí.

Veľkú pozornosť na seba pritiahol Oszkár Világi krátko po parlamentných voľbách 2016, keď sa zdalo, že Robert Fico nebude schopný zostaviť vládu, lebo strany Bélu Bugára a Radoslava Procházku odmietli jeho pozvanie na rokovanie o prípadnej vládnej koalícii. V denníku Hospodárske noviny vtedy zverejnil článok, v ktorom skonštatoval, že „pravicový blok neexistuje“[8] a že štandardná strana ako je Most-Híd „musí vystúpiť zo svojej krabičky a zobrať na seba zodpovednosť za riešenie, ktoré zaručí Slovensku ekonomický rast, reformy v zdravotníctva a školstve, ďalej systémové riešenie sociálnych problémov a dôstojné európske predsedníctvo“.[8] Jeho príspevok sa všeobecne chápal ako priama výzva, aby Most-Híd a Sieť vstúpili do koalície so Smerom a SNS. Po tom, keď sa táto výzva zmenila na realitu, politický komentátor Peter Schutz napísal, že si nikto nemôže robiť ilúzie o Moste-Híd a „jeho rozvetvených obchodných pozadiach a záujmoch, medzi ktorými je na prvom mieste záujem Oszkára Világiho“.[9]

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] http://skgorila.tumblr.com/

[2] https://www.youtube.com/watch?v=Wkbs6FPAW68

[3] Marek Vagovič: Hanzel: Fico sám vybavoval sponzorov, SME 9.5.2010

[4] Veronika Prušová: Gorilu si navzájom vyčítajú aj SMK a Most-Híd, SME 18.1.2012

[5] Marek Vagovič: Csáky: Za Bugárom je Világi, SME 28.3.2007

[6] SMK našla v Gorile svoju minulosť, Hospodárske noviny 17.1.2012

[7] Marek Vagovič: Komu patrí Slovensko?, Časopis .týždeň, 7.1.2012

[8] Oszár Világi: Mal by vyhrať program, a nie čísla, Hospodárske noviny 11.3.2016

[9] Peter Schutz: Cirkus Bugár, Korzár.sk, 14.3.2016