​Privatizácia v období tretej Mečiarovej vlády

Tretia vláda Vladimíra Mečiara sa ujala moci po predčasných parlamentných voľbách v roku 1994. Okrem Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) sa na vláde podieľalo aj Združenie robotníkov Slovenska (ZRS), ktoré viedol predseda Ján Ľupták a Slovenská národná strana (SNS) Jána Slotu. Hoci vláda oficiálne vznikla až v decembri 1994, za deň vzniku vládnej koalície sa považuje noc zo 4. na 5. novembra 1994. Vtedy nastupujúca parlamentná väčšina na celonočnom zasadaní fakticky ustanovila právny a mocenský rámec na celé funkčné obdobie.

Počas dlhej parlamentnej noci v novembri 1994 poslanci HZDS, SNS a ZRS odhlasovali aj zásadnú zmenu v zákone o privatizácii. Vzali vláde právomoc rozhodovať o priamych predajoch štátnych podnikov a odovzdali ju Fondu národného majetku (FNM). Dôvod tejto zmeny bol očividný.

Protizákonná privatizácia za miliardy

Privatizácia, o ktorej rozhodovala vláda v zbore, bola v zásade kontrolovateľná. Jej rokovania sa totiž zaznamenávali na magnetofónové pásky, na dôvody privatizačných rozhodnutí sa mohli po rokovaní vlády pýtať novinári, do konkrétnych zmluvných záležitostí bol oprávnený vstupovať Najvyšší kontrolný úrad, premiéra i ministrov mali právo interpelovať poslanci parlamentu. Fondu národného majetku tieto nepríjemnosti nehrozili, lebo privatizačné rozhodnutia sa rodili v nekontrolovateľnom prítmí jeho prezídia. Politické špičky koalície rozhodovali prostredníctvom svojich ľudí v ňom a ešte z toho mali prémiový bonus - mohli predstierať, že s rozhodovaním fondu nemajú nič spoločné.

Dňa 21. novembra 1996, po dvoch rokoch od prevedenia privatizačných právomocí z vlády na Fond národného majetku, vyniesol Ústavný súd SR nález, podľa ktorého koaliční poslanci vzali svojej vlastnej vláde exkluzívnu právomoc protiústavne. Fond národného majetku teda dva roky privatizoval podľa zákona, ktorý nebol v súlade s Ústavou SR. Boli to mimoriadne produktívne dva roky, lebo v čase „zákonnej“ nezákonnosti stihol fond sprivatizovať majetok za desiatky miliárd slovenských korún.

"Nezávislí" z HZDS a SNS

Protiústavnou novelou zákona o privatizácii v novembri 1994 vládna väčšina podarovala rozhodovaciu právomoc Prezídiu FNM. Jeho politické zloženie už v roku 1995 prezradil predseda prezídia Štefan Gavorník, ktorý vyhlásil, že šiestich zástupcov v prezídiu má HZDS, dvoch ZRS a jedného SNS. Politické zloženie Prezídia FNM tak bolo nasledovné: Štefan Gavorník (ZRS), Milan Rehák (HZDS), Ján Mikuš (HZDS), Pavol Kačic (HZDS), Ján Polakovič (HZDS), Milan Cagala (HZDS), Jozef Mihalik (SNS), Jozefa Murgašová (ZRS), Ivan Ľupták (HZDS). Napriek tomu Vladimír Mečiar tvrdil, že „vláda SR o privatizácii nerozhodovala. Privatizáciu organizoval fond, ktorý podliehal kontrole parlamentu. Vo FNM nemá HZDS väčšinu, pretože tam sú nezávislí ľudia, ktorých sme zobrali z asociácie zamestnávateľov."[1]

Dvaja zo SNS, nik zo ZRS a deviati z HZDS.
Štefan Gavorník, bývalý predseda Prezídia FNM

Prezídium FNM si ako rozhodovací orgán podklady pre svoje rozhodnutia samé nepripravovalo - ono „iba“ schvaľovalo, čo mu predložili na rozhodnutie. Právo predkladať konkrétne návrhy dostal Výkonný výbor FNM. Aj jeho politické zloženie prezradil Štefan Gavorník: „Dvaja zo SNS, nik zo ZRS a deviati z HZDS.“[2] Predsedom výkonného výboru bol Milan Rehák, poslanec HZDS a dôverník premiéra Vladimíra Mečiara. Keďže Milan Rehák riadil prípravu rozhodnutí a dohliadal aj na ich schvaľovanie, získal postavenie najdôležitejšieho muža slovenskej privatizácie.

V roku 1995 Prezídium FNM rozhodlo o 370 priamych predajoch, hoci na jeho začiatku si ich naplánovalo najviac 150. Verejnosť bola o nich „informovaná“ tak, že sa zverejnilo len to, čo sa predalo a komu. Všetko ostatné zostalo utajené. Už v septembri 1995 uverejnili traja profesori Stredoeurópskej univerzity analýzu privatizácie po slovensky. Americkí profesori Roman Frydman a Robert P. Murphy spolu s poľským kolegom Andrzejom Rapaczyńským v rakúskom denníku Der Standard skonštatovali, že tak ako za starého režimu aj teraz za Mečiara "každé rozhodnutie musí slúžiť panujúcej triede".[3] Ak v rokoch 1991 až 1994 získal Fond národného majetku priamymi predajmi 35 miliárd korún, za celý rok 1995, pri dvojnásobnom počte priamych predajov, boli príjmy FNM len 7 miliárd SK - od privatizujúcich totiž žiadal iba prvú splátku. Prioritou nebola maximalizácia príjmov štátu, ale maximum výhod pre vybrané osoby.

Sorosovské zlátaniny

Reakcia predsedu vlády na články rakúskeho Standardu bola štandardná. Odmietol „vysvetľovať tieto sorosovské zlátaniny“.[4] (Činnosť Stredoeurópskej univerzity dotoval americký finančník George Soros.) Ale článok ho aj potešil, lebo z neho vyčítal, že sú naňho v zahraničí nahnevaní, pretože im neumožnil lacno vykúpiť Slovensko. Premiér, ktorý dokázal oceniť každú záslužnú činnosť, ocenil aj svoju vlastnú: „Vďaka ti, Mečiarko, aspoň za toto, napriek tomu, že to všetkých štve.“[4]

Predseda koaličnej vlády sa síce hneval na troch profesorov, lebo napísali o „jeho“ privatizácii negatívne, ale fakty, ktoré odmietol ako „sorosovské zlátaniny“, fakticky priznal aj on sám - iba o nich hovoril v pozitívnom duchu: „Historická situácia teraz velí vytvoriť domáce podnikateľské vrstvy, rozdeliť medzi ne a ostatných občanov majetok, ktorý vytvárali vlastnou prácou, a zhodnocovať ho.“[5]

Historická situácia teraz velí vytvoriť domáce podnikateľské vrstvy, rozdeliť medzi ne a ostatných občanov majetok, ktorý vytvárali vlastnou prácou, a zhodnocovať ho.
Vladimír Mečiar, bývalý predseda vlády SR

V novembri 1994 čitateľom Košického večera povedal, že v druhej vlne privatizácie sa môže sprivatizovať majetok za 208 miliárd korún. Na základe dlhopisovej metódy, ktorú vymysleli jeho ekonomickí ministri, tri milióny tristotisíc občanov dostalo za dlhopis najviac ak jeho nominál, čiže desať tisíc korún. Čo dohromady dávalo len sumu 33 miliárd z 208-miliardového balíka. Zvyšné miliardy sa rozdelili medzi „domáce podnikateľské vrstvy“. Predseda HZDS o tom hovoril ako o „sociálne spravodlivejšom“ spôsobe privatizácie.

Oveľa viac ako o celkovom spôsobe privatizácie štátneho majetku, ktorý bol sám o sebe dostatočne škandálny, vo verejnosti rezonovali dva privatizačné kauzy, ktoré sa stali stelesnením a symbolom toho najhoršieho, čo sa pri nakladaní s verejným majetkom v tretej Mečiarovej vláde udialo. Išlo o privatizáciu Východoslovenských železiarní Košice, vďaka ktorej ovládol železiarne Alexander Rezeš a o privatizáciu podniku Nafta Gbely, ktorý patril k najvýnosnejším slovenským firmám. V oboch prípadoch boli osoby profitujúce z privatizácie prepojené na špičky HZDS.

Privatizácia VSŽ Košice v prospech Alexandra Rezeša

Privatizácia VSŽ Košice mala svoj osudový dátum: 11. marec 1994. V ten deň poslanci Národnej rady SR vyjadrili premiérovi nedôveru a vláda v rovnaký deň schválila deväť privatizačných projektov. Okrem iného aj predaj 1 568 159 akcií VSŽ Košice spoločnosti Manager. Vladimír Mečiar, hoci už de facto stratil mandát predsedu vlády, viedol rokovanie kabinetu, ktorý rozhodol, že 10 percent akcií železiarní dostalo päť manažérov tohto podniku.

No nielen vláda a premiér 11. marca 1994 stihli veľa. Obracali sa aj piati manažéri VSŽ - medzi nimi aj Alexander Rezeš. Dňa 11. marca podpísali spoločenskú zmluvu o vytvorení spoločnosti Manager, v ten istý deň doručili obvodnému súdu návrh na jej zapísanie do obchodného registra a hneď v ten istý deň bola v ňom aj právoplatne zapísaná! A to ešte nie je všetko. 11. marca si spoločnosť Manager v Priemyselnej banke vybavila úver - na prvú splátku kúpnej ceny v celkovej výške 314 miliónov Sk.

Odstupujúci premiér, odchádzajúca vláda i nastupujúci Manager stihli takmer všetko, len nie to, aby bol dodržaný zákon - zástupcovia Manageru doručili svoj privatizačný projekt na úrad vlády až 14. marca 1994, teda tri dni po tom, keď o ňom premiér a ministri rozhodli. Vtedy platný zákon pritom obsahoval ustanovenie, že bez privatizačného projektu vláda o privatizácii rozhodnúť nesmie.

Akcie VSŽ v nominálnej hodnote 1 568 159 000 korún dostalipiati muži tohto podniku za 314 miliónov. Hoci sa vtedy na trhuza jednu akciu platilo 600 korún, pre nich bola len za tretinu. Na úkor daňových poplatníkov teda dostali od vlády dar za viac než 600 miliónov korún. A nebol to jediný „dar“.

Druhý vyplýval z podstaty transakcie, ako ju už 19. marca 1994 opísal v parlamente poslanec Zsolt Komlósy. Banka Slovakia, ktorá mala finančné krytie z Fondu národného majetku, dala pôžičku Priemyselnej banke a tá ju predisponovala spoločnosti Manager. Takže FNM, ktorého prezidentom bol vtedy Vladimír Mečiar, vlastne požičal piatim ľudom 314 miliónov Sk, v dôsledku čoho štát a jeho daňoví poplatníci prišli o dvojnásobok tejto sumy, ktorú mohli dostať, keby akcie predali na burze cenných papierov.

Keď dostal môj odkaz, že má nastúpiť do vlády, tak počas pracovnej porady zatvoril zošit, položil ceruzku a oznámil ostatným, že odchádza do vlády...
Vladimír Mečiar, bývalý predseda vlády SR

Viceprezident VSŽ Alexander Rezeš stal ministrom tretieho Mečiarovej vlády v decembri 1994. Podľa premiéra Mečiara to prebehlo veľmi rýchlo: „Keď dostal môj odkaz, že má nastúpiť do vlády, tak počas pracovnej porady zatvoril zošit, položil ceruzku a oznámil ostatným, že odchádza do vlády...“[6] Ako člen kabinetu Alexander Rezeš východoslovenské železiarne už len „doprivatizoval“.

V auguste 1995 vládni poslanci zákonom schválili zoznam 45 takzvaných strategických, neprivatizovateľných podnikov. V tomto zozname boli uvedené aj VSŽ Košice. Vtedajší minister Ducký to zdôvodnil argumentom, že bez VSŽ „sa nedá urobiť žiadny kovový plot ani v poslednej dedine".[7] No už o týždeň neskôr, ešte skôr, než sa zákon stal účinný, Prezídium Fondu národného majetku, v ktorom malo HZDS šesť ľudí z deviatich, rozhodlo o predaji 15,2 percenta akcií VSŽ Košice čerstvo založenej spoločnosti Ferrimex, za ktorou bol Alexander Rezeš. Z rozhodnutia Prezídia FNM sa stal spolumajiteľom ďalších pätnástich percent akcií VSŽ Košice - opäť za cenu podstatne nižšiu, ako bola aktuálna na trhu. A keďže štát neskôr predal aj ďalších 10 percent akcií spoločnosti Hutník, VSŽ Košice sa fakticky stali súkromným majetkom. Pre verejnosť poslanci vládnej koalície HZDS, ZRS a SNS prijali zákon o neprivatizovateľných podnikoch, ale v rozpore s ním za zavretými dverami „neprivatizovateľné“ podniky, ako napríklad VSŽ Košice, sprivatizovali.

Na otázku redaktorov týždenníka Trend, koľko akcií je pod jeho vplyvom, Alexander Rezeš v marci 1997 týždenníku Trend povedal: „Počítajme: Manager 10 percent, Ferrimex 15 percent, Hutník 10 percent, Všeobecná 12 percent...“ [8] (Ekonomický redaktor Ivan Špáni v televíznej debate s premiérom preto v júli 1998 skonštatoval, že 47 percent akcií VSŽ ovláda Alexander Rezeš, ktorý sa k tomu verejne priznal. Vladimír Mečiar mu vtedy hneď skočil do reči a veľmi rozhorčene vyhlásil: „Prepáčte, Rezeš to nikdy nepovedal, to je lož!")

Majetok, ktorý vlastním, som získal pred nástupom do vládnej funkcie vďaka úspešnej dlhoročnej poctivej práci...
Alexander Rezeš

Na to, aby sa stal rozhodujúcim vlastníkom VSŽ nemusel byť Alexander Rezeš vo vláde dlho. Stačili mu na to dva roky, štyri mesiace a dva dni. Viac ako spôsob, akým prišiel k majetku, verejnosť vtedy zaznamenala výrok, akým jeho získanie vysvetlil: „Majetok, ktorý vlastním, som získal pred nástupom do vládnej funkcie vďaka úspešnej dlhoročnej poctivej práci...“

Privatizácia podniku Nafta Gbely

Druhým prípadom, ktorý mal zásadný význam pre to, ako podstatná časť verejnosti vnímala privatizáciu v čase tretej Mečiarovej vlády, predstavuje Nafta Gbely.

Na návrh Výkonného výboru FNM kúpila Naftu Gbely Druhá obchodná spoločnosť. Prezídium ju na začiatku augusta 1996 predalo nominálne za 500 miliónov korún, ale fakticky za prvú 150-miliónovú splátku. Keby bol Fond národného majetku predal akcie Nafty Gbely na Burze cenných papierov v Bratislave, mohol za ne dostať 3,2 miliardy slovenských korún. Len v tomto jedinom prípade teda daňoví poplatníci Slovenska prišli o tri miliardy slovenských korún.

O niekoľko dní médiá ukázali „sídlo“ Druhej obchodnej - ošarpaný dom, obrastený burinou. Jediným príznakom života v jeho okolí bola čierna poštová schránka s názvom firmy. Škandál bol taký veľký, že s ním nechcel mať nič spoločné ani premiér. Na konci augusta 1996, keď sa ho novinári spýtali, čo môže povedať k privatizácii Nafty Gbely, odpovedal, že nemá takú sumu poznatkov, aby k tomu mohol zaujať stanovisko.

K privatizácii Nafty Gbely navyše došlo v čase, pre ktorý predseda HZDS a premiér poskytol Strane demokratickej ľavice (SDĽ) politickú záruku, že od 21. júna 1996 sa neuskutoční v orgánoch FNM žiadne privatizačné rozhodnutie. Prezídium FNM predalo akcie Nafty Gbely nielen proti „záruke“ premiéra, ale aj proti zákonu, ktorý túto firmu zaradil medzi strategické podniky. Aj proti uzneseniu vlády z roku 1994, podľa ktorého časť akcií podniku mala zostať natrvalo vo vlastníctve štátu.

Vladimír Poor vypovedal ako svedok v kauze privatizácie Nafty Gbely. Na obrázku v sprievode svojho advokáta.

V lete roku 1997 sa za okrúhlym stolom parlamentných strán predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Ján Čarnogurský premiéra Mečiara opýtal, kto je vlastne majiteľom gbelskej Nafty. Vladimír Mečiar mu odpovedal, že to nevie a ani nemá možnosť to zistiť. Pritom šiesti z deviatich ľudí Prezídia FNM, ktorí ju dopriali spoločnosti Druhá obchodná, mali vo vrecku legitimáciu HZDS. Druhú obchodnú ako privatizátora navrhol šéf výkonného výboru fondu Milan Rehák, predseda krajskej organizácie HZDS v Trenčíne. Niekoľko týždňov po Mečiarovom vyhlásení, že nemá možnosť zistiť, kto je skutočným vlastníkom firmy, sa k svojmu postaveniu rozhodujúceho akcionára prihlásil Vladimír Poór, predseda krajskej organizácie HZDS v Trnave.

Sedem mesiacov po parlamentných voľbách 1998 a krátko pred voľbami prezidentskými v apríli 1999, šéf HZDS do kamier tvrdil, že sa počas jeho tretej vlády uskutočnili aj také privatizačné rozhodnutia, s ktorými sa on nikdy nestotožnil - ako príklad uviedol Naftu Gbely. Pritom sa s ľuďmi, ktoré sa na privatizácii Nafty Gbley osobne podieľali, bez problémov stotožňoval ďalej. Na sneme HZDS v apríli 1999 sedel Milan Rehák hneď po ľavici predsedu hnutia a Vladimír Poór v druhom rade za ním.

Ak sa vám tento článok páči, činnosť Nadácie môžete podporiť TU.

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Vladimír Mečiar v relácii STV: Ako ďalej, pán premiér, 7. 5. 1998

[2] Mečiar s Gašparovičom, SME 21.1.2009

[3] Otto Šimko: Traja profesori Stredoeurópskej univerzity o súčasnom stave SR, SME 2.10.1995

[4] Marián Leško: Vyplácanie dlhopisov má neľahký začiatok a neistý koniec, SME 17.4.2001

[5] Marián Leško: Vďaka ti, Mečiarko, aspoň za toto... , SME 16.8.1996

[6] Dvaja o sebe a o VSŽ, SME 20.11.1998

[7] Marián Leško: Vzostup, pád a vzostup Jána Duckého, SME 25.3.1997

[8] Ako ďalej, pán premiér?, SME 17.7.1998

Foto: TASR/autor