​Sociálne podniky firmy Smer s.r.o.

Prvá vláda Roberta Fica už v roku 2007 na jednom z výjazdových zasadnutí ohlásila, že hodlá nezamestnanosť znižovať aj tak, že z Európskeho sociálneho fondu podporí zakladanie pilotných sociálnych podnikov. Malo ísť o firmy, ktoré dajú prácu znevýhodneným nezamestnaným v takom počte, že budú tvoriť prinajmenšom 30 percent všetkého personálu. V prípade, že sociálny podnik dosiahne zisk, tak 30 percent z neho mal „každoročne použiť na vytváranie nových pracovných miest alebo na zlepšovanie pracovných podminenok.“ [1]

Podľa zákona, ktorý bol platný od mája 2008, mal sociálny podnik fungovať aspoň päť rokov a mohol za to od štátu dostávať podporu 28 mesiacov.Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré vtedy viedla Viera Tomanová, prevzalo nad zriaďovaním pilotných sociálnych podnikov gesciu. Prvé podniky vznikli v lete 2008 – vtedy ministerka Tomanová podpísala zmluvy s ôsmimi zakladateľmi podnikov tohto druhu. Financované boli z eurofondov, pričom Európsky sociálny fond im mal preplatiť až 95 percent nákladov. Celkove na pilotné projekty vláda a ministerstvo vyčlenili viac ako 23,5 milióna eur. Namiesto toho, aby sa na verejnosť dostávali správy o úspešnom pokračovaní projektu, od samého začiatku boli sociálne podniky späté s informáciami o pochybnom postupe úradov, prešľapoch zodpovedných funkcionárov a straníckom klientelizme.

Ministerka a nominanti

Ako prvá prenikla na verejnosť správa, že ministerstvo práce poskytne 400 miliónov slovenských korún štyrom sociálnym podnikom, za ktorými bol podnikateľ Juraj Thomka, priateľ poslankyne Smeru Jany Laššákovej. Išlo o Veľkokrtíšsky, Horehronský, Revúcky a Gemerský sociálny podnik. Na otázku, či je v poriadku, keď sa v takej veci angažuje osoba blízka poslankyni Smeru, ministerka Tomanová odpovedala: „V žiadnom prípade ja nebudem hodnotiť, kto sa za projektmi skrýva.“ [2]

Ministerka naozaj nebola povinná hodnotiť, kto sa za projektmi skrýva, ale mala povinnosť zabezpečiť, aby sa za nimi nikto skrývať nemohol. Svoju povinnosť si nesplnila, lebo jej ministerstvo pridelilo stovky miliónov korún neziskovým organizáciám, ktorých pôvod a charakter bol neznámy.

Viera Tomanová tiež tvrdila, že pre ňu nie sú dôležité osoby, ale kvalita vybraných projektov. Lenže aj táto „kvalita“ zostala pred verejnosťou utajená, čo ministerka vysvetlila tým, že projekty „nemôžu byť zverejnené vzhľadom na to, že ide o duchovné vlastníctvo autorov týchto projektov a môžu byť zverejnené len s ich súhlasom“.[3]

Novinári potom zistili, že členmi správnych rád neziskoviek, ktoré založil Juraj Thomka, boli starostovia a poslanci strany Smer. Jeden z nich, Ján Fiľo, člen Správnej rady Gemerského sociálneho podniku, dokonca povedal: „Do neziskovej organizácie ma nominovala okresná organizácia Smeru.“[4] Neskôr tiež vyšlo najavo, že odporúčanie, aby ministerstvo projekty Juraja Thomku schválilo, podpísal syn poslankyne Laššákovej Vladimír Laššák, ktorý vtedy pracoval ako riaditeľ regionálneho odboru banskobystrického samosprávneho kraja.

Najsilnejšia vládna strana, ktorá na republikovej úrovni dostala do funkcie Vieru Tomanovú, nominovala na nižšej úrovni svojich starostov a poslancov do správnych rád tých neziskoviek, ktoré dostali od ministerstva milióny eur zo zdrojov Európskej únie. Pretože ministerstvo práce vedené nominantkou Smeru podporilo organizácie podporené straníckymi štruktúrami Smeru, išlo o klasický prípad straníckeho klientelizmu.

Sociálne pre vyvolených

Ďalšie zistenia, že za rožňavským sociálnym podnikom boli dvaja regionálni reprezentanti Smeru-SD (Ján Babič a Lea Grečková) a za humenským poslankyňa strany Jana Vaľová, boli dopĺňané informáciami o zvláštnom fungovaní podnikov.

Regionálni redaktori opisovali, ako šéfovia sociálnych podnikov míňali veľké sumy na predražené nákupy pochybných zariadení a nepotrebných služieb, na drahé školenia , na konzultácie či propagáciu, a to cez spriaznené firmy vybrané účelovo nastaveným výberovým konaním.

S najlepšou reportážou, ktorá odhaľovala fungovanie sociálneho podniku, prišla reportérka Martina Kubániová, ktorá vtedy pracovala v Slovenskej televízii.

Jej reportáž ukázala, ako v Bardejove „funguje" Arvik – Rozvojové združenie, ktorému ministerstvo práce poskytlo sto miliónov slovenských korún.

Za milióny z verejných zdrojov združenie Arvik v mesačných kurzoch vyškolilo 161 nezamestnaných, z ktorých sa dlhodobo na trhu práce uplatnilo len niekoľko ľudí. Pokiaľ išlo o nezamestnaných, efekty sociálneho podniku boli minimálne. Zato iné „efekty" boli oveľa výraznejšie.

Z dotácie, ktorú dostal Arvik -Rozvojové združenie, profitoval najmä jeho memorandový partner, súkromná firma Selmani. Šéfovia oboch spoločností, Jozef Sendek a Musah Selmani, boli starí známi a mali kontakty aj na ministerstve práce. Erik Maxin, výkonný riaditeľ spoločnosti Selmani, bol bratom riaditeľa Odboru komunikácie sociálnej implementačnej agentúry, ktorá v začiatkoch zastrešovala dohľad nad sociálnymi podnikmi.

Vo vedení firmy Selmani pôsobila aj Ingrid Grebecová, majiteľka spoločnosti Management Solutions, ktorá vyhrala podprahovú zákazku pre Arvik – poskytovala mu poradenstvo za 205-tisíc eur. Blízko k podniku mal aj podnikateľ Peter Balog - jedna jeho firma prenajímala Arviku motorové vozidlá, druhá mu zabezpečovala publicitu - za 140-tisíc eur (!). Ako sa zhodli experti , pri projekte takejto veľkosti a obsahu minúť 4,2 milióna slovenských korún na jeho propagáciu je mrhanie verejnými prostriedkami.

Reportáž Martiny Kubániovej predviedla, že sociálny podnik plytval verejnými prostriedkami tak, aby z toho profitovali súkromné firmy a osoby späté s vládnou stranou. Čo malo pre reláciu Reportéri a samotnú redaktorka Kubániovú neblahé následky. Vysielanie relácie bolo pozastavené a Slovenská televízia nepredĺžila pracovnú zmluvu reportérke.

Napokon všetko, čo proti reportáži podnikol vtedajší riaditeľ STV Štefan Nižňanský, bolo kontrapoduktívne, lebo sa to obrátilo nielen proti nemu, ale proti ľuďom, ktorých záujmy zastával.

Z Kubániovej príspevku o pilotnom sociálnom podniku, ktorý by inak zaznamenali iba ľudia, čo sa tejto téme venujú, urobil tému širokej verejnej diskusie. Pretože Európska komisia situáciu sledovala, určite to prispelo k tomu, že pomery v dvoch pilotných projektoch prišli preveriť audítori komisie. Výsledky ich kontroly potvrdili, že reportérka Kubániová odviedla profesionálnu prácu. To, čo ukázala jej reportáž v októbri 2009, muselo už v decembri 2009 uznať aj ministerstvo práce, ktoré „projekt Arvik“ zrušilo.

Pod ochranou najvyššieho

Keď sa o projekt a realizáciu sociálnych podnikov začal zaujímať Brusel, vtedajší šéf tlačového odboru premiéra Braňo Ondruš vyhlasoval, že sa o únia o projekt to zaujíma len z toho dôvodu, že Miroslav Beblavý, ktorý vtedy pracoval v mimovládnej organizácii SGI, „už dlhší čas komunikuje s Bruselom s cieľom slovenský projekt sociálnych podnikov zdiskreditovať".[5] Vraj v Bruseli jeho lobingu podľahli, lebo ako tvrdil Ondruš, aj v štruktúrach komisie ide o politiku, a aj tam sú ľudia, ktorí pomáhajú „kamarátovi v Bratislave".[5]

Ondrušovu snahu všetko vysvetliť tým, že si „niekto želá, aby mohol diskreditovať projekt i sociálnodemokratickú vládu",[5] však zmarilo samotné ministerstvo financií prvej Ficovej vlády.

Integrované cicanie pilotných sociálnych podnikov bolo totiž také zjavné, že ministerstvo, ktoré vtedy viedol Ján Počiatek, požiadalo Brusel len o preplatenie 356-tisíc eur z 11,3 milióna eur, ktoré už sociálnym podnikom poskytlo. Ministerstvo viac nežiadalo, lebo mu bolo známe, že Brusel by viac ani nezaplatil, keďže jeho audítori neskôr zistili, že v kontrolovaných podnikoch neboli rešpektované podmienky zákonnosti a vhodnosti použitia fondov, a preto odporučili, „aby bolo financovanie sociálnych podnikov zrušené a akékoľvek zálohy a refundácie nákladov vymáhané".[6] Už v auguste 2008, keď mimovládne organizácie a médiá prvý raz kritizovali to, ako sa pri zakladaní pilotných sociálnych podnikov angažujú poslanci Smeru, tak im šéf strany z výšky svojho premiérskeho úradu odkázal: „Kritizovať poslancov za to, že podporujú vznik sociálnych podnikov v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou, je už naozaj zvrátené." [7] Predsedom povzbudení ľudia sa potom činili – v pilotných sociálnych podnikov zarábali predovšetkým stranícki vyvolení. Aj v čase, keď už bolo zrejmé, že sociálne podniky neplnia stanovený účel, ale iba umožňujú, aby sa nezákonne obohacoval úzky okruh vyvolených osôb, premiér Robert Fico akúkoľvek kritiku odmietal a vyhlasoval: „Prepánaboha, kto sa má angažovať, keď nie poslanci? Načo tých poslancov máme?"[8] Všetky upozornenia, že prostriedky z eurofondov získali predovšetkým pilotné sociálne podniky s preukázaným prepojením na vládnu stranu Smer, šéf strany Robert Fico ignoroval a na mimoriadnej tlačovke vyhlásil, že Tomanovej dotácie sú v poriadku, lebo je „absolútne neprijateľné, aby bola diskriminovaná takmer dvojtretinová väčšina obyvateľov Slovenska v súťažiach, dotáciách a výberových konaniach len preto, lebo ide o sympatizantov, prípadne členov koaličných strán".[7]

Pretože audit Európskej únie odhalil „indikátory vážneho podvodu“, viac ako jedenásť miliónov eur, ktoré sa vynaložili na pseudozamestnanie pre tristo ľudí, sa muselo uhradiť zo štátneho rozpočtu.

Po nástupe vlády Ivety Radičovej minister práce Jozef Mihál a jeho štátna tajomníčka Lucia Nicholsonová podali viaceré trestné oznámenia na osoby zodpovedné za zriadenie a celkové fungovanie sociálnych podnikov . Viaceré podnety smerovali aj na vtedajší Úrad boja proti korupcii. Na konci roku 2011 bola zverejnená informácia, že protikorupčný úrad preveruje finacovanie štyroch podnikov. „V prípade týchto podnikov sme vedeli podať presné údaje a dôkazy, vďaka čomu polícia mohla konať,“[9] vyhlásil Lucia Nicholsonová. To bola posledná zverejnená správa o sociálnych podnikoch z čias prvej vlády Roberta Fica.

Tak ako všetky takéto a podobné kauzy aj sociálne podniky zapadli prachom zabudnutia a žiadna z osôb, ktoré sa vďaka nim nezákonne obohatili z verejných zdrojov, neniesla za to žiadnu trestnoprávnu a ani inú zodpovednosť.

Ak sa vám tento článok páči, činnosť Nadácie môžete podporiť TU.

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Viera Tomanová: O čom sú sociálne podniky, 18. 11. 2011

[2] Slávka Sélešová: Sociálne podniky za pol roka nezamestnanosť neznížili, Pravda 26. 1. 2009

[3] Beata Balogová, Marián Leško: Ficov meter len na iných, SME 14.8.2008

[4] Braňo Karvaš: V škandále sú namočení Smeráci, pluska.sk 13.8.2008

[5] Beata Balogová, Marián Leško: Tomanová ako Štefanov, SME 4.2.2010

[6] TASR: Sociálne podniky považuje Tomanová za dobrý projekt, TASR 2.2.2010

[7] Prepis mimoriadnej tlačovej besedy predsedu vlády Roberta Fica, zverejnený na webovej stránke Úradu vlády Slovenskej republiky

[8] Beata Balogová, Marián Leško: Fico vládne, aby vládol, SME 6. 5. 2010

[9] Veronika Prušová: Polícia trestne stíha Tomanovej sociálne podniky, SME 18.11.2011