Korupcia na Slovensku: Zasiata bola v socializme, rozkvitla v demokracii

Anna Gerová, Natália Silenská, Nadácia Zastavme korupciu

Článok je súčasťou projektu Protikorupčná akadémia Nadácie Zastavme korupciu. Vzdelávanie je určené pre mladých ľudí vo veku 17 až 28 rokov. V tomto roku ho absolvovalo 26 študentov. Text je prvou časťou seriálu o koreňoch korupcie vo východnej Európe.

Stredná a východná Európa sa dodnes snažia dobehnúť Západ vo viacerých ohľadoch. K prehĺbeniu priepasti zásadne prispel socializmus, ktorý zabrzdil vývoj na 40 rokov aj na Slovensku a jedným z jeho odkazov je aj korupčná mentalita. To, ako nedostatková ekonomika, kultúra „darčekov“ a vlády po roku 1989 u nás dopomohli k rozmachu korupcie, sme analyzovali so štyrmi odborníkmi z rôznych spoločensko-vedných oblastí.

Korupcia sa zrodila ruke v ruke s nástupom civilizácie a dodnes je problémom každej krajiny. Rozdiel však je, do akej miery sa stihla zakoreniť v národnej mentalite, a ako veľmi s ňou jednotlivé štáty bojujú.

Pomyselnú čiaru medzi politickým Západom a Východom v tomto smere badať dodnes. Ako vysvetľujú odborníci, na tento rozdiel mal veľký vplyv odlišný politicko-spoločenský vývoj v 20. storočí, keď niektoré štáty padli pod nadvládu socialistického režimu, a iné nie.

„Čím je politický systém uzavretejší, tak tým je väčší priestor pre korupciu. Totalitné režimy sú vždy korupčnejšie, než režimy, ktoré sú otvorené, transparentné, demokratické, kde platia pravidlá a spravodlivosť, teda vláda zákona,“ uviedol analytik na východnú Európu z Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) Alexander Duleba.

Ako opisuje výskum z Kalifornskej univerzity s názvom Korupcia, Kultúra a Komunizmus, korupčné správanie bolo v socialistických krajinách všadeprítomným fenoménom. Samotné nastavenie systému pritom vytváralo prostredie, v ktorom mohli malá aj veľká korupcia prosperovať.

Ovládnutie kľúčových sektorov štátom a obmedzenie slobody médií podľa publikácie viedli k netransparentným praktikám a politickému klientelizmu. Na rozšírení korupcie mal pritom rovnako zásluhu aj ľahostajný prístup politickej elity a absencia protikorupčnej politiky.

Nedostatková ekonomika, v ktorej korumpovať musíte

Duleba na to nadväzuje tým, že uzavretosť režimu má priamy vplyv aj na prístup obyvateľov ku statkom, ktorý je značne limitovaný a najmä nespravodlivý. Napriek myšlienke „beztriednej spoločnosti“ komunistickej ideológie, v ktorú chcel socializmus „dospieť“, mal úzky okruh ľudí v štáte podstatne viac privilégií ako väčšina obyčajných ľudí.

„Uzavretý režim slúži nejakej vyvolenej kaste, ktorá je zvýhodňovaná k prístupe k hlavným statkom – ku kariére, ku zdraviu. To platí v každom totalitnom režime, že časom takto zdegeneruje,“ opisuje odborník na východnú Európu.

„Ak sa chcete dostať v takomto režime k nejakým statkom, tak musíte korumpovať. Čiže, čím totalitnejší režim, tým viac si vyžaduje korupčné správanie,“ vysvetľuje priamu úmeru, ktorá platila za socializmu, ale napríklad aj v dnešnom Rusku Vladimira Putina.

To potvrdzuje aj sociologička Oľga Gyarfášová, ktorá v tejto súvislosti zdôrazňuje, že malá korupcia bola bežnou súčasťou života občanov: „Ekonomika fungovala na báze nedostatkovosti čohokoľvek – od bytov, áut, až po banány, mandarínky. Schopnosť vedieť zaobstarať tieto veci a poskytovať ich ďalej tak boli zdrojom istého sebavedomia a prestíže bežných občanov,“ hovorí Gyarfášová.

Na rovnakej báze bol prostredníctvom úplatkov sčasti zabezpečovaný aj prístup k napĺňaniu potrieb obyvateľstva: „Okrem prístupu k službám zabezpečovaných štátom sa malá korupcia používala aj ako mechanizmus prístupu ku kvalitným verejným službám. Príkladom je zdravotníctvo a školstvo,“ podotýka protikorupčná odborníčka Emília Sičáková-Beblavá.

Ak si teda obyvatelia chceli zabezpečiť „život v dostatku“, museli nachádzať aj morálne menej čisté spôsoby. Túto dilemu počas režimu sami pred sebou ospravedlňovali rôznymi spôsobmi, pričom jedným z nich je aj pamätná fráza: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“

„Bude to niečo za niečo.“ Čo je podstata slovanskej kultúry všimného?

Občania boli bežne konfrontovaní aj s „kultúrou darčekov“. Tá je podľa Dulebu pre krajiny východnej Európy (ale aj Orientu) typická: „Aj pre nás je obyčajom, že si dávame darčeky. Berie sa to ako samozrejmosť, že niekomu niečo dáte a chcete, aby bol k vám milý, ústretový,“ vysvetľuje reálie známe aj na Slovensku.

„Je na to kultúrny výraz ,všimné‘. Doslova ,všimnite si ma‘. Naša kultúra vyžaduje, že ak chcete, aby si vás všimli, treba dať darček,“ dopĺňa Duleba.

Tento kultúrny zvyk za socializmu nabral iný rozmer. Prinášanie malých darčekov – čokolády či fľašky alkoholu na úrady či k lekárovi – nebolo počas minulého režimu ničím neobvyklým. Tendencie doniesť nejakú drobnosť zo slušnosti, alebo ako formu poďakovania, badáme na Slovensku dodnes.

To je v súlade so závermi štúdie z dielne Kalifornskej univerzity: „Komunizmus vytvoril štrukturálne stimuly pre korupčné správanie, ktoré sa stalo natoľko rozšírenou skutočnosťou, až sa v kultúre týchto spoločností zakorenilo – konkrétne v ich spoločenských normách a praktikách.“ Takéto nastavenie si tak so sebou spoločnosti niesli aj po prechode k demokracii, dodávajú autori.

Chaos po páde Železnej opony ponúkol široké možnosti korupcie

Akou premenou prešiel v demokracii postoj Slovákov ku korupčnej činnosti? Sičáková-Beblavá zdôrazňuje, že úlohu pri rozvoji korupcie nezohrávajú len historické predpoklady: „To, aká je korupcia v našej krajine, nie je už len dôsledkom toho, čo sme zdedili z Rakúsko-Uhorska a z obdobia socializmu.“

„Je to aj dôsledok toho, akou skutočnou politicko-spoločenskou prioritou bola, a je agenda obmedzovania korupcie v našej krajine. Za ostatných vyše 30 rokov môžeme hovoriť o viacerých prístupoch slovenskej politickej elity aj občianskej spoločnosti k tejto otázke,“ dodala.

Prvé roky budovania demokratického režimu v Československu a neskôr v samostatnom Slovensku sa niesli v duchu neistoty a zásadných socioekonomických zmien.

Podľa odborníkov sa práve prechod z plánovaného hospodárstva a výmena politických elít stali vhodnými pre korupčnú činnosť: „Rok 1989 bol obrovským predelom pre krajinu v mnohých pohľadoch. Okrem pozitívnych zmien vytvoril množstvo príležitostí pre ľudí, ktorí sa chceli obohatiť, “ hovorí Gyarfášová.

Zlomová kupónová privatizácia

Slovensko, podobne ako ostatné štáty strednej a východnej Európy, prechádzali transformáciou ekonomického sektoru, a za týmto účelom museli prijímať aj reformy. Príkladom bola napríklad kupónová privatizácia, ktorá napokon umožnila benefitovať úzkemu kruhu ľudí, ktorí mali prepojenia na vtedajšie politické elity.

Ako podotýka Gyarfášová, táto príležitosť bola atraktívna predovšetkým pre vládnu garnitúru, ktorá mohla takýmto spôsobom odmeňovať, či doslova si „kupovať“ lojalitu a priazeň. Výsledkom bolo, že verejný, ale aj súkromný majetok boli nespravodlivo rozdelené: „Išlo tak o výbuch príležitostí na korupciu,“ poznamenala.

Vlády Vladimíra Mečiara sa podľa Beblavej protikorupčným politikám závažnejšie nevenovali. V roku 1995 síce došlo k prijatiu prvého protikorupčného programu Čisté ruky, ten mal však podľa nej skôr deklaračný charakter a jeho cieľom nebolo dosiahnuť systémovú zmeny.

Pád mečiarizmu a štart protikorupčných politík na Slovensku

Zmena prišla po roku 1998 nástupom vlády Mikuláša Dzurindu, kedy bolo podľa Gyarfášovej možné pozorovať okrem postupného stransparentňovania procesov aj prípravu a implementáciu nových systémových mechanizmov pre boj proti korupcii.

Obe odborníčky upozorňujú na mimovládny sektor a organizovanú občiansku spoločnosť. Tie podľa nich v tomto období zohrávali kľúčovú úlohu pri upozorňovaní na korupciu, ale zároveň aj pomáhali vytvárať nástroje a politiky na jej kontrolu.

Ako príklad protikorupčná odborníčka Sičáková-Beblavá pripomína schválenie Národného programu boja proti korupcii, ktorý vytvorila vláda v spolupráci s mimovládnou organizáciou Transparency International Slovensko.

Ako vysvetľuje Transparency, cieľom programu bolo okrem iného „presadzovanie mechanizmov kontroly a auditu, zlepšovanie kvality a nestrannosti verejnej služby, a posilňovania vynútiteľnosti práva.“

Ako závažné v snahách potlačiť korupciu Sičáková-Beblavá pomenúva aj schválenie zákona o prístupe k informáciám či vznik špecializovaných orgánov ochrany zákona: Konštatuje, že v ich prípade išlo „o seriózny posun v snahe o obmedzovanie korupcie.“

Samostatnou kapitolou moderného vývoja Slovenska bolo podľa odborníčky obdobie troch vlád Roberta Fica. Pod tlakom občianskeho sektora a medzinárodných organizácií tieto vlády vyvíjali isté kroky na obmedzovanie korupcie a snažili sa kontinuálne nadväzovať na činnosť predchádzajúcej vlády.

Obsahová stránka týchto krokov však mala len formálnu úroveň a chýbala jej vecná diskusia, systémové riešenia a snaha o reálne vysporiadanie sa s korupciou na všetkých úrovniach.

Ako zmieňuje Sičáková-Beblavá v oblasti verejnej správy boli zmeny vykonané za pomoci „chirurgických nožničiek“. Pod týmto termínom sú myslené zmeny spojené s obsadením vedúcich a riadiacich pozícií na úrovni ministerstiev či iných kľúčových orgánov štátu, či reorganizácii personálnych kapacít.

Išlo tak o vykonanie kozmetických úprav, ktoré však neprispeli k osamostatneniu sa daných orgánov štátu, ale naopak posilnili previazanosť politických elít a štátnej správy.

Podľa Sičákovej-Beblavej tak prispeli k závislosti štátu od vôle vládnej garnitúry a tlmili jej samostatné fungovanie. Takto spravovaný štát nemal motiváciu vytvárať aktivity na identifikovanie a následne vysporiadanie sa s korupčným aktivitami.

Krátka zmena paradigmy za vlád Radičovej a OĽANO

Hoci kabinet premiérky za SDKÚ-DS Ivety Radičovej vládol len krátko v rokoch 2010 – 2012, podľa odborníčok sa niesol v znamení boja proti korupcii a klientelizmu.

Radičovej vláda sa podľa nich snažila opätovne nakopnúť protikorupčné aktivity a za prvé roky svojej činnosti vykonala niekoľko dôležitých opatrení. Medzi najznámejšie a odborníkmi vysoko oceňovanými je zavedenie povinnosti zverejňovania zmlúv.

Pozitívne hodnotenými je aj sprísnenie dohľadu a kontroly v otázke majetkových priznaní ústavných činiteľov či stransparentnenie finančných prostriedkov pri volebných kampaniach politických strán. Obdobie po roku 2018 bolo podľa sociologičky Gyarfášovej sprevádzané značným nárastom záujmu o boj proti korupcii zo strany spoločnosti.

Téma korupcie bola v čase parlamentných volieb jednou z najpálčivejších v spoločnosti, čo potvrdzujú aj výsledky prieskumu agentúry Focus, podľa ktorej bola korupcia vnímaná ako jeden z hlavných problémov Slovenska.

Po roku 2020 nastúpili vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera, ktoré si boj s korupciou stanovili ako jeden z hlavných pilierov svojej kampane.

Pozornosť tejto garnitúry sa podľa Sičákovej-Beblavej sústredila skôr na vymáhanie spravodlivosti a „rozviazanie rúk“ polícii a prokuratúre, ktoré začali byť v tomto období aktívnejšími pri stíhaní a poukazovaní prípadov zneužívania moci a korupcie.

Menší dôraz však sa však kládol na „budovanie kvalitných orgánov tvorby a implementácie práva“, hodnotí Beblavá.

Recept na (proti)korupčnú mentalitu Slovákov

Okrem systémových zmien potrebných pre efektívne zabraňovanie korupcii je však potrebné hľadieť aj na vnímanie a citlivosť spoločnosti voči tejto téme.

Ako totiž spomenul Alexander Duleba, ktorý sa zaoberá vývojom v Rusku, na Ukrajine a vo zvyšnej východnej Európe: „Zmeniť inštitúcie je jeden krok. Tým druhým je zmena kultúry a to, aby sme sa od nej dištancovali.“

Podľa prieskumu Eurobarometer, ktorý vypracovala Európska Komisia, 82 percent Slovákov vníma, že korupcia je v ich domovine rozšíreným fenoménom.

Napriek tomu, že si občania uvedomujú jej rozšírenosť, sa mentálne nastavenie spoločnosti voči korupcii závažným spôsobom nezmenilo, myslí si Gyarfášová. Poukazuje napríklad na rozšírený naratív o politikoch, o ktorých sa hovorí, že „všetci kradnú“.

Gyarfášová si myslí, že ľudia si dostatočne neuvedomujú, že štátne peniaze, ktoré miznú, patria v skutočnosti im: „Možno sa nám nepodarilo spoločnosť dovychovať v tom, že by si ľudia uvedomili, že sú to ich peniaze – keď sa nejaký tender predraží o milióny eur, tak tie peniaze niekto dostane, a niekde zase chýbajú.“

Podľa Sičákovej-Beblavej by medzi účinné nástroje na zmenu postojov v tejto oblasti mohlo patriť „budovanie dôvery vo výkon verejnej moci“. Práve dôvera v inštitúcie je však na Slovensku dlhodobým problémom. Podľa správy spoločnosti Median Slováci dlhodobo pociťujú nízku dôveru voči štátnym inštitúciám ako sú súdy, vláda SR a parlament.

Zatiaľ čo najdôveryhodnejšou inštitúciou je Hasičský zbor SR, v ktorý pociťuje dôveru až 83 percent ľudí, v prípade vlády rovnaké sympatie pociťuje len 26 percent opýtaných a voči súdnictvu 23 percent. Národnej rade SR dôveruje dokonca iba 16 percent populácie.

V svetle týchto výsledkov a doterajšieho vývoja na Slovensku preto odborníčka vníma, že na to, aby sa začali mentálne vzorce krajiny meniť, musí ísť vládnuca elita občanom príkladom:

„Moralizovanie ani apely na hrdinstvo obyvateľov tejto krajiny nepomôžu, dokým nebudú správne nastavené protikorupčné motivácie vo verejnom sektore,“ uzatvára Sičáková-Beblavá.