​Mikuláš Dzurinda

V roku 1979 absolvoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. V roku 1988 tam ukončil vedeckú ašpirantúru a získal titul kandidáta vied. Pred novembrom 1989 pracoval vo Výskumnom ústave dopravnom v Žiline ako ekonomický analytik. Do slovenskej politiky vstúpil ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Od roku 1993 až do formálneho vystúpenia z KDH a vstupu do SDK v roku 1998 bol podpredsedom KDH pre ekonomiku. Vo voľbách 1998 bol hovorcom a lídrom Slovenskej demokratickej koalície (SDK) a v roku 2000 založil Slovenskú demokratickú a kresťanskú únia (SDKÚ). Bol premiérom dvoch vlád a v kabinete Ivet Radičovej zastával funkciu ministra zahraničných vecí.

Dzurindov politický príbeh je založený na tom, že sa nevzdával a dokázal prežiť situácie i konštelácie, ktoré boli pre iných osudné. Prežil ich nielen vďaka vlastnej šikovnosti, ale predovšetkým preto, lebo politický osud dokázal spojiť s veľkou agendou. Najskôr s porážkou mečiarizmu a vstupom krajiny do aliancie a únie, potom s dôležitými vládnymi reformami.

Prvá prehra

Prvú veľkú politickú prehru dokázal Dzurinda zvládnuť vtedy, keď ho v roku 1996 porazil Ján Čarnogurský v súťaži o post predsedu KDH. Hoci v našich pomeroch je obvyklým osudom porazených vyzývateľov marginalizácia a odchod, Dzurinda sa z neúspechu rýchlo zotavil. Práve vďaka tomu, že nebol predsedom KDH, stal sa hovorcom protimečiarovskej koalície a potom aj lídrom jej volebnej strany – Slovenskej demokratickej koalície.

Funkciu predsedu vlády obsadil v čase, keď dedičstvom po Vladimírovi Mečiarovi nebola len izolovaná krajina, ale aj rozvrátená ekonomika. Politik, ktorý uspel vo voľbách aj vďaka rečiam o „dvojnásobných platoch“[1], musel v máji 1999 ako premiér podporiť balíček opatrení Ivana Mikloša, lebo prudký pád slovenskej meny signalizoval, že bez neho speje krajina ku katastrofe.

Najpopulárnejšia vláda

Po prijatí balíčka sa prvá Dzurindova vláda stala najnepopulárnejším slovenským kabinetom. V tom istom čase musela prijať ešte jedno zásadné, ale rovnako nepopulárne opatrenie - dala súhlas, aby lietadlá NATO využívali vzdušný priestor republiky, keď bombardovali Miloševičove Srbsko. Tieto rozhodnutia udržali Slovensko v pozícii štátu, ktorý sa mohol uchádzať o členstvo v Európskej únii i Severoatlantickej aliancii.

Dzurinda ako premiér prežil i to, že koaličný partner Jozef Migaš, šéf SDĽ a predseda parlamentu, hlasoval za jeho odvolanie. Prežil aj spor s SMK, ktorá v roku 2000 oznámila odchod z koalície. Zvládol rozpad svojej volebnej strany (SDK) a za pochodu založil vlastnú stranu - Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu. Toto všetko prekonal vďaka tomu, že pre nemalú časť voličov boli on a jeho strana hlavnými nositeľmi najdôležitejšej agendy - obnovy krajiny po Mečiarovi a jej zaradenia do aliancie a únie. Hoci sa jeho voličom veľa vecí nepáčilo, v roku 2002 hlasovali za SDKÚ v takom počte, že vznikla jeho druhá vláda.

Mikuláš Dzrinda sám priznal, čomu vďačí za to, že mohol druhý raz zostavovať vládu - predovšetkým tomu, že „neraz nás ľudia volili aj so sebazaprením“[2]. Aj keby sa po takom konštatovaní dalo očakávať, že premiér i jeho strana nebudú pokúšať osud novými nárokmi na sebazaprenie voličov, opak bol pravdou. Následky boli neodvratné.

V druhom funkčnom období urobila Dzrindova vláda viaceré reformy, ktoré pomohli krajine, ale boli to opäť rozhodnutia, ktoré sú nepopulárne, kým nenastanú ich účinky. Pretože šéf SDKÚ sa nevyvaroval radikálnych krokov a vyvolal konflikt, ktorým vypudil zo strany svojich oponentov, vláda sa stala menšinovou a udržala sa iba vďaka rozkladu poslaneckého klubu HZDS.

Dôležité reformné zákony neboli prijímané väčšinou, ktorá vznikla na základe jasnej politickej orientácie, ale iba vďaka väčšine, ktorá sa tvorila zákulisne a pokútne z poslancov- odídencov. Iba vďaka ľuďom, ktorí v politike vlastne skončili, lebo v parlamente už len dožívali, vydržala druhá Dzurindova vláda takmer celé funkčné obdobie.

Po odchode KDH z koalície sa volebné obdobie skončilo iba o kvartál skôr, ale boli to dôležité tri mesiace, počas ktorých sa ukázalo, že reformy priniesli prosperitu. Dzurindova strana nemohla postaviť predvolebnú kampaň na nezvyčajnom hospodárskom raste, lebo voľby sa konali už pred ním. To dobré, čo SDKÚ urobila, neochránilo jej predsedu pred tým, čo dve funkčné obdobia robil zle.

Už v auguste 1999 musel podať demisiu prvý člen prvej Dzurindovej vlády - starý priateľ Gabriel Palacka. Stalo sa tak pre podozrivý spôsob, akým hľadal, ale nenašiel tretieho operátora mobilnej siete. Hoci Dzurinda priznal, že Palacka musel odstúpiť, lebo nebol schopný vyvrátiť podozrenie, práve z neho urobil pokladníka svojej strany.

Krátko pred voľbami v roku 2002 vypukol škandál, ktorý Dzurinda označil za surovú konšpiráciu, ktorej cieľom je politická likvidácia jeho osoby. V skutočnosti nešlo o konšpiráciu, ale o únik dôležitej informácie: pokladník strany je zainteresovaný do toho, aký bude výsledok tendra na ľahké motorové vlaky.

V liste, ktorý napísal predsedovi člen SDKÚ Peter Kresánek, bola aj slávna veta: „Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké“[3]. Vyplývalo z nej, že pre výsledok tendra je podstatné, ako „berie vec“ Gabo čiže Gabriel Palacka, pokladník SDKÚ. Vďaka tomu, akú agendu vtedy Dzurinda a SDKÚ niesli, politická likvidácia predsedu sa nekonala - iba Palacka prepustil svoj post pokladníka Igorovi Kucejovi.

Dzurindova skupinka

V auguste 2003 premiér vyhlásil, že v krajine pôsobí „skupinka“, ktorá škodí SDKÚ i krajine dlhodobým organizovaním takých nechutností, akými sú „vláčiky, Badžgoň a iné veci“[4]. Boli to zväčša veci, o ktorých médiá písali ako o kauzách SDKÚ. Aj za cenu rozkolu v strane a menšinového postavenia vlády premiér presadil odvolanie riaditeľa NBÚ Jána Mojžiša. Odvolaný potom verejnosti povedal, čo bolo skutočným dôvodom jeho pádu - nevyhovel osobnej žiadosti Mikuláša Dzurindu, aby bezpečnostný úrad „zmenil stanovisko v kauze Govnet“[5].

V roku 2004, krátko pred prezidentskými voľbami, prepukla aféra s fiktívnymi darcami SDKÚ. Aj na taký príspevok, na aký pre svoju nemajetnosť „darcovia“ jednoducho dať nemohli, mal pokladník Kucej príjmový pokladničný doklad. Len vďaka blahosklonnosti prokuratúry nebol pokladník SDKÚ obvinený z trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie. Už v novembri 2004 mala SDKÚ prvú príležitosť, aby na žiadosť Aliancie Fair-play vysvetlila záhady svojho financovania. Pretože to vysvetliť nemohla a nechcela, namiesto Dzurindu sa po šiestich rokoch tohto „vysvetľovania“ ujal Robert Fico. Čo bol začiatok konca politickej kariéry Mikuláša Dzurindu.


Odkazy

[1] Relácia Lídri, TV Markíza, odvysielané 30.8.1998

[2] Igor Stupňan: Dzurinda: Dámy a páni, dohodli sme sa, SME 5.10.2002

[3] Monika Tódová: Pokladník, čo berie veci alternatívne, SME 17.4.2008

[4] Monika Tódová: Dzurinda má 60, pripomeňme si ho známymi výrokmi, Denník N 4.2.2015

[5] Čo povedal pre SME Ján Mojžiš o kauze Govnet, SME 4.10.2003

Kauzy aktéra ​Mikuláš Dzurinda

Schránkové firmy späté s SDKÚ-DS

Vďaka Aliancii Fair-play bolo už v roku 2004 známe, s čím má SDKÚ-DS ako vládna strana veľký problém: jej dlh vo výške 22 miliónov korún...