Správa o prokuratúre: Upratať sa dá všetko, aj keby prezident zastrelil poľovníka

Citát: “Prokuratúra je jeden z hlavných pilierov právneho systému. Ak zlyháva ona, zlyháva štát.”

Nadácia Zastavme korupciu pripravila správu na základe niekoľko mesačného zbierania informácií cez infožiadosti z vyše 80-tich prokuratúr a z osobných hĺbkových rozhovorov s 12-timi prokurátormi. Zistenia ukazujú, že ak sa na miesta najvyšších funkcionárov dostanú ľudia prepojení na oligarchov či nečestných politikov, vedia v tichosti upratať akúkoľvek kauzu.

Čo sa v správe dozviete:

• ako sa dá zrušiť trestné stíhanie cez sťažnosti na GP,
• ako Kováčik odňal kauzu známeho finančníka prokurátorovi a potom ju zastavil,
• prečo sa prokurátori boja nadriadených,
• prečo kritizujú voľbu generálneho prokurátora,
• či sa niekto ozval, keď sa Kočner premával po budove GP.

Znelo to ako šialená konšpirácia. Prezident na poľovačke postrelí chlapa, ktorý zomrie. Zoberie to na seba iný poľovník, ktorý dostane len mierny trest. Hlava štátu nebadane z miesta činu odíde a hovorca zabezpečí alibi o tom, kde práve bol.

Scénár podobný kriminálneho filmu naznačovali médiá, keď v lete 2009 písali o tragickej poľovačke vo vojensko-výcvikovom tábore Lešť, kde zahynul človek. K činu sa prihlásil bývalý šéf vojenských lesov Štefan Drozd, ktorý za to dostal podmienečný trest.

Z regionálnej tragédie vyrobil celoslovenskú kauzu bloger, ktorý napísal, že v podobnom čase bol na strelnici aj vtedajší prezident Ivan Gašparovič. Prezidentský palác to poprel, na blogera dal trestné oznámenie. Zvláštne na tom celom bol len fakt, že prezidentov hovorca prišiel postupne s viacerými verziami vysvetlenia, kde sa hlava štátu čase streľby nachádzala. Najprv mal byť Gašparovič v Chorvátsku, keď sa ukázalo, že to nesedí, mal sa ako fanúšik zúčastniť na futbalovom zápase v Bratislave.

Škandál aj napriek hovorcovým zakopnutiam postupne utíchol. Napokon, verzia s prezidentom vyznievala pre normálneho človeka ako skutočné sci-fi.

Nadácia Zastavme korupciu ale teraz zistila, že postup generálnej prokuratúry bol v tomto prípade neštandardný. Ak by chcel niekto kryť prítomnosť vysokého politika na mieste činu alebo konať v prospech páchateľa, nesprával by sa inak.

Nadácia sa k udalosti opätovne dostala pri mapovaní slabých stránok prokuratúry. Cez infozákon si vypýtala údaje zo všetkých prokuratúr na Slovensku, zaujímala sa aj o riešenie starých prípadov. Zároveň viedla hĺbkové rozhovory s 12-timi prokurátormi z rôznych častí Slovenska, ktorí pôsobia na odlišných stupňoch prokuratúry a jednou bývalou prokurátorkou. So zverejnením mena väčšina nesúhlasila a žiadala o zachovanie anonymity. 

Odkaz je jasný, systém nie je zlý, hoci priestor na zlepšenie je. Problémom sú najmä niektoré osoby a obrovská koncentrácia moci v rukách generálneho prokurátora, ktorého volia polotici. Zároveň upozornili, ktoré inštitúty je možné ľahko zneužiť na prípadné zakrývanie trestných činov mocných.

Správová povinnosť

Poľovačka v Lešti by mohla slúžiť ako učebnicový príklad na to, čo všetko môže generálna prokuratúra ovplyvniť. Zbiehajú sa u nej všetky informácie, má dosah na výšku trestu, môže nariadiť vyšetrovanie alebo ho celkom utopiť.

Pri Lešti zasiahla ešte skôr, ako sa z poľovačky stala mediálne známa udalosť. Okresnej prokuratúre nariadila takmer okamžite po nej správovú povinnosť. Už tento krok bol sám o sebe zvláštny. Takzvaná správová povinnosť znamená, že nižšie prokuratúry majú o všetkom informovať najvyššie vedenie generálnej prokuratúry.

Správová povinnosť sa využíva vtedy, ak sa stane kdekoľvek na Slovensku trestný čin, ktorý by mohol ohroziť verejné zdravie, prípadne by mohol vzbudiť veľký záujem verejnosti. Ak by napríklad vybuchol Slovnaft alebo zavraždia investigatívneho novinára, generálny prokurátor by o tom mal hneď vedieť. Rozhodne ho však podriadení neotravujú vtedy, ak poľovník nešťastne trafí kolegu a ten následkom zranení podľahne. To, akých prípadov sa správová povinnosť týka, upravuje príkaz o oznamovaní mimoriadnych udalostí a podávaní správ v trestných veciach.

Načo chcela generálna prokuratúra vedieť o všetkom, keď oficiálne na poľovačke nebola žiadna známa osoba a ani nešlo o všeobecné ohrozenie? Z pokynu to jasné nie je.

Čudné však boli aj neskoršie zásahy. Ako zistila Nadácia cez infozákon, okresná prokuratúra najskôr skutok riešila ako prečin usmrtenia podľa paragrafu, za ktorý hrozil vyšší trest. Námestník Generálneho prokurátora Ctibor Košťál ale nakázal zmierniť právnu kvalifikáciu tak, že páchateľovi hrozil nižší trest.

Bolo to neobvyklé. Ak by sa totiž aj prokurátor okresnej prokuratúry zmýlil, jeho nadriadeným, ktorý ho mal opraviť je krajský prokurátor. V tomto prípade však prišiel príkaz až z najvyššieho poschodia.

Okresný súd dal napokon Drozdovi podmienku, na čo sa prokurátor z okresu odvolal, lebo nebol spokojný s nízkym trestom. Následne sa stalo niečo, čo opäť v praxi nebýva bežné.

Generálna prokuratúra, konkrétne Dobroslav Trnka, ktorý bol v tom čase námestníkom, vzal odvolanie z krajského súdu späť. Z akého dôvodu takto rozhodol?

“To nie je možné z obsahu spisu zistiť. Pokyn na späťvzatie nebol odôvodnený.” uviedla v odpovedi na infožiadosť Generálna prokuratúra.

Dobroslav Trnka na otázky o tomto rozhodnutí ani na ďalšie, ktoré sa týkali výkonu funkcie, neodpovedal. Nadácia mu ich zaslala na jeho mail aj cez hovorkyňu.

Podriadenosť

Fakty, ktoré teraz zistila Nadácia Zastavme korupciu, nasvedčujú svojvoľnému konaniu a možnému zneužitiu veľkých právomocí, ktoré funkcionári Generálnej prokuratúry majú.

Kedže je prokuratúra u nás hierarchickým sytémom (ovládaným zhora) je veľmi dôležité, kto na jej čele stojí. Ak generálneho prokurátora ovládajú záujmové alebo politické skupiny, je ohrozená nielen spravodlivosť. “Prokuratúra je jeden z hlavných pilierov právneho systému. Ak zlyháva ona, zlyháva štát,” vystihol jej podstatu jeden z prokurátorov.

Hoci princíp monokracie, charakteristický pre prokuratúru takzvaného leninského typu, bol v zákone dávno zrušený, v praxi sa podľa bývalej prokurátorky Evy Miššíkovej stále uplatňuje. Ak nadriadený prokurátor vydá nižšie postavenému pokyn, ten ho zväčša poslúchne, hoci ho považuje za nesprávny. “Považujem to za zlyhanie. Vždy je to o charaktere osobnosti,  zodpovednosti a čestnosti konkrétneho prokurátora,” poznamenala.

Vzoprieť sa pokynu ale nebýva jednoduché. Urobil tak aj dlhoročný prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave Dušan Šramko, ktorý chcel uzavrieť dohodu o vine a treste s exministrom Danielom Lipšicom, ktorý zavinil smrteľnú dopravnú nehodu. GP mu prikázala konať inak ako chcel a on nechcel uposlúchnuť. Napokon odišiel do dôchodku.

“Pri pánovi Lipšicovi bol triviálny problém: zákonné podmienky na uzavretie dohody v čase, kedy ju predkladal prokurátor krajskej prokuratúry neboli splnené. To bol názor dohľadového prokurátora na trestnom odbore. O ňom nás informoval, keďže išlo o medializovanú trestnú vec a teda bola pod správovou povinnosťou,” reagoval bývalý prvý námestník GP Peter Šufliarsky.

Faktom však je, že ak prokurátor nesúhlasí s pokynom nadriadeného, s vecou veľmi nepohne. Pridelia ju inému kolegovi.

O tom, ako je celý systém postavený na autorite nadriadeného, svedčia výpovede prokurátorov Generálnej prokuratúry. Opisovali, ako často chodil v súčasnosti obžalovaný Marián Kočner na Generálnu prokuratúru v čase, keď jej šéfoval Dobroslav Trnka. Dokonca parkoval na vyhradenom mieste hneď pri budove.

Otázka Nadácie, prečo to Trnkovi nevytkli, ich úprimne prekvapila. Vzhľadom na najvyššie Trnkove postavenie to považovali za nielen neslušné, ale nemožné: “Tu si nikto nikdy nedovolí ho spochybniť alebo sa ho pýtať prečo je tu taká alebo iná osoba. A to môžete byť s generálnym prokurátorom aj kamarát. To je jednoducho neprotokolárne, neslušné.”

Ako ukazuje Kočnerovo aktuálne vyšetrovanie, na istý čas sa mu s väzbami na generálnu prokuratúru naozaj darilo.

Polícia preveruje najmä nahrávku s hlasmi, ktoré pripomínajú Kočnera a Dobroslava Trnku. Ten sa stal generálnym prokurátorom a keď kandidoval na túto funkciu opäť, dialo sa tak za zvláštnych okolností. Policajti riešia podozrenia, že poslancov, ktorí v parlamente volili generálneho prokurátora, podplácali. Záujem na Trnkovom znovu zvolení mal mať práve Kočner.

Kočnerovi sa napokon nepodarilo dosadiť do funkcie svojho človeka. Parlament totiž zvolil väčšinou hlasov Jozefa Čentéša. Toho však nevymenoval prezident Gašparovič. A aj keď Čentéš uspel so svojou sťažnosťou na Ústavnom súde, po výmene vlády si Smer voľbu zopakoval. A na miesto generálneho prokurátora posadil Jaromíra Čižnára.

“Ak je niekto ministrom spravodlivosti neriadi tisícpäťsto sudcov. Ak je niekto generálny prokurátor, riadi všetkých,” opisuje význam inštitúcie jeden z prokurátorov. Väčšinu, 80 percent všetkej práce prokuratúry, tvoria trestné veci. Prokuratúra je akoby prevodová páka, polícia môže trestný čin objasniť, ale závisí od prokurátora, či prípad skončí na súde alebo nie.

Iný prokurátor zo stredného Slovenska dodáva, že monokracia je v podstate svätá a zosilňuje ju fakt, že osoby na čele okresných a krajských prokuratúr sa málokedy menia. “Je bežným zjavom, že sú vo funkcii desať, 15 rokov, pritom niektorí majú vysoký dôchodkový vek a je teda vyslovene nemožné sa generačne spriazneným elitám vzoprieť,” myslí si.

Paragraf 363 

Radičovej vláda prijala pred rokmi novelu zákona, ktorá mala zamedziť, aby sa na najvyšších poschodiach prokuratúry zametali kauzy pod koberec. Priniesla takzvané zrušenie negatívnych pokynov – nadriadený prokurátor nemôže dať príkaz napríklad “nepodať obžalobu” .

Na generálnej prokuratúre vzápätí našli spôsob ako túto novelu v podstate negovať. Vtedajší prvý námestník Ladislav Tichý, ktorý v neprítomnosti vykonával funkciu generálneho prokurátora, vydal nový príkaz o mimoriadnych opravných prostriedkoch, medzi prokurátormi známy ako 363 (podľa paragrafu v Trestnom poriadku). Do neho doplnil, že generálny prokurátor môže zrušiť právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia.

V praxi to vyzerá tak, že policajt obviní podozrivého, ktorý si podá sťažnosť. Dozorujúci prokurátor ju zamietne a advokát obvineného podá na generálnu prokuratúru návrh na preskúmanie tohto postupu.

Tak to bolo aj v jednom z korupčných prípadov na juhu Slovenska, v ktorom obvinili lekára za to, že vzal úplatok. Generálny prokurátor obvinenie zrušil, keďže podľa neho pacientky dali obálku s malým finančným obnosom po výkone a vopred nemali nič sľúbené, čiže išlo podľa neho o dar. Názor GP neskôr kritizoval v rozsudku k inej podobnej kauze dokonca Najvyšší súd. 

Dodatok, ktorý umožňuje rušiť uznesenia o vznesení obvinenia, spôsobuje problémy najmä v korupčných veciach. “Väčšinou sú pri nich kľúčové  dva, tri dôkazy, a to najmä odposluchy, obrazovo – zvukové záznamy či použitie agenta, ktoré sa už neskôr nedajú účinne zopakovať. Ak ich účelovo GP vyhodnotí ako nezákonné, s vecou sa už nepohne a nie je možné usvedčiť páchateľa. Polícia musí trestnú vec zastaviť pre nedostatok dôkazov,” vraví jeden z prokurátorov.

Skontrolovať, či boli takto zrušené obvinenia v súlade so zákonom, je takmer nemožné aj pre odbornú verejnosť. Generálna prokuratúra totiž samostatne tieto prípady ani neeviduje.  Vlani zrušila právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní 73-krát, koľko z toho bolo zrušených obvinení nevie.

Bývalý prvý námestník Šufliarsky tvrdí, že tento inštitút je v poriadku, ak sa uplatňuje zákonne. Opisuje situáciu, keď obvinený podal sťažnosť, v ktorej namietal, že skutok je premlčaný. Ak by napriek tomu bola podaná obžaloba a súd by celú vec zastavil z dôvodu premlčania, poškodený by mohol žiadať náhradu škody. A tú by platila Generálna prokuratúra. Šufliarsky tvrdí, že počas jeho pôsobenia k zneužitiu inštitútu nedošlo.

Skutočnosť, že je tento prostriedok ľahko zneužiteľný, nasvedčuje zase komunikácia obvineného Mariána Kočnera. Ten sa mal v jednej z uniknutých správ zo svojho telefónu vyjadriť, že cez “363” vybavil jednej prokurátorke zrušenie obvinenia. Stíhaná bola za to, že obliala manžela vriacou vodou.

Rozhodnutie v prospech prokurátorky vydal v júli 2013 naozaj Trnka, ktorý bol poverený vykonávať funkciu generálneho prokurátora.

Manipulácia so spismi

O tom, ktoré prípady budú riešiť konkrétni prokurátori, rozhoduje ich nadriadený. Mal by pritom zohľadňovať ich špecializáciu či zaneprázdnenosť. Občas sa však stáva, že spôsob prideľovania zaváňa šikanou. “Niekto má na stole samé žiletky (tenké spisy, pozn.NZK) a niekomu ich privezú na vozíku, lebo majú tisíce strán,” konštatuje jeden z prokurátorov.

Otázniky v nedávnej dobe vyvolala aj informácia, že špeciálny prokurátor Dušan Kováčik si občas sám pridelil kauzu a z vecí, ktoré riešil, ani jedna neskončila odsúdením podozrivého. Dokonca nepodal ani obžalobu.

“Ani špeciálny prokurátor by nemal mať právo odňať spis prokurátorovi a ponechať si ho,” zhodujú sa viacerí prokurátori.

Tak konal Kováčik pri korupčnom škandále, do ktorého bol namočený známy finančník Mario Hoffman. Spis vzal prokurátorovi Vladimírovi Turanovi a dal pokyn na zastavenie  stíhania.

Išlo o Hoffmanove pôsobenie sa sústroví Turks a Caicos v Karibiku, kde boli odsúdení expremiér a exminister za korupciu. Podľa tamojších vyšetrovateľov mal slovenský finančník v Karibiku budovať rozsiahly rezort, pričom lacný predaj alebo prenájom ostrovnej pôdy mu mali zabezpečiť politici za finančnú podporu ich strany. Taktiež mali dostať pôžičku od J&T banky. Hoffman mal podľa portálu aktuality.sk pozemky vrátiť a zaplatil kompenzáciu. Na Slovensku však zostal predmetom záujmu a polícia začala vo veci trestné stíhanie za podplácanie.

Kováčik si vlastne tým, že o prípade rozhodol sám, urobil medvediu službu. Podľa zdrojov, ktoré boli blízko vyšetrovania, sa totiž ani nedalo postupovať inak ako to urobil on. Viazla medzinárodná pomoc, ktorá bola dôležitá pre políciu, aby mohla niekoho obviniť.

Situácia s pochybným rozdeľovaním spisov by sa dala podľa niektorých prokurátorov vyriešiť elektronickým prideľovaním, avšak podľa iných je to nemožné, najmä na malých prokuratúrach. Tam je totiž málo špecialistov.

Kováčik neodpovedal na otázku, prečo si pridelil Hoffmanov prípad. Všeobecne len uviedol, že sa nebráni diskusii o elektronickom prideľovaní.

Takmer všetci oslovení sa zhodujú v tom, že by bolo dobré zredukovať počty okresných prokuratúr. Vytvorením väčších pracovísk by sa popretŕhali miestne väzby, zvýšila by sa nezávislosť a posilnila odbornosť a taktiež šanca prideľovať spisy náhodne. S tým by však bola spojená aj reforma súdov, keďže prokuratúry kopírujú ich miestnu príslušnosť.

Celkovo by podľa mnohých pomohol personálny audit, niektoré útvary sú totiž poddimenzované, iné majú naopad prebytok ľudí. Napríklad, na oddelení korupcie ÚŠP sú štyria prokurátori, ak nepočítame vedúceho oddelenia a šéfa odboru, ktorí majú aj iné povinnosti. Čiže štyria ľudia riešia korupciu na Slovensku od 20 euroviek pre lekárov až po sofistikované eurofondové schémy. “Tento počet je veľmi nízky a neumožňuje, aby sa prokurátori venovali dostatočne podrobne korupčným kauzám,” hovorí jeden z nich.

Chýbajú asistenti prokurátorov, ktorých síce zákon pozná, ale štátny rozpočet nie. Nikto na nich nikdy nevyčlenil peniaze.

Nerovnomerne zaťažené sú aj okresné prokuratúry. Výrazné sú aj rozdiely v platoch jednotlivých okresných prokuratúr. Keďže tie sa neodvíjajú od výkonu a efektivity prokurátorov, ale od dĺžky ich praxe. V Žilinskom kraji tak okresný prokurátor zarobí výrazne viac ako v ktoromkoľvek inom – 4045 eur. Zaťaženosť okresných prokurátorov, čo sa týka počtu spisov na jedného okresného prokurátora je pritom podpriemerná.

Šéfovia prokuratúr rozhodujú o bytí podriadených

Ak má niekto podchyteného generálneho prokurátora, môže mať dosah aj na jeho ľudí. Generálny prokurátor totiž ovplyvňuje zloženie komisií, ktoré vyberajú šéfov okresných a krajských prokuratúr. Dvoch členov menuje sám, ďalších troch si tiež vyberá on, hoci z databázy. Z množiny úspešných víťaza volí generálny prokurátor.

O skutočnosti, že na vedúce miesta nie je riadna súťaž, svedčí aj počet kandidátov, ktorí sa hlásia. Spravidla je to jeden alebo dvaja.

“Výberové konania sú úplne formálne, ako aj kreovanie výberových a iných komisií, až po činnosť Rady prokurátorov a Etickej komisie, pretože úplne všetci sú podriadení generálnemu prokurátorovi,” uvádza jeden z vysoko postavených prokurátorov. Riešením by podľa neho bolo, aby v týchto orgánoch boli aj odborníci mimo rezortu prokuratúry.

Nadriadení prokurátori môžu nepohodlných podriadených likvidovať cez vykonštruované disciplinárne konania. Aj keď sa disciplinárne previnenie nepotvrdí, disciplinárne stíhaný môže prísť o funkciu.

Takáto situácia nastala, keď Kováčik navrhol potrestať šéfa odboru všeobecnej kriminality Jána Hrivnáka. Ten otvorene kritizoval pomery na prokuratúre a v roku 2014 bol považovaný za Kováčikovho možného protikandidáta na nového špeciálneho prokurátora. Do výberového konania sa napokon neprihlásil a parlament opakovane zvolil Kováčika, ktorý nemal žiadneho konkurenta.

V momente, keď bol tretíkrát zvolený, podal disciplinárny návrh. Prekážalo mu okrem iného, že Hrivnák komentoval pre médiá útok neonacistov na návštevníkov nitrianskeho klubu Mariatchi. Vyjadril sa, že prokuratúra mala nechať skínov vo väzbe, čo bolo podľa špeciálneho prokurátora nekolegiálne.

Disciplinárna komisia napokon Hrivnáka nepotrestala, podľa nej nemožno prokurátora trestať za právny názor. Medzičasom už však Hrivnák prišiel o funkciu šéfa odboru. Kováčik ho odvolal už len za to, že sa voči nemu vôbec začalo konanie.

Kým v personálnych otázkach generálna prokuratúra drží pevne rozhodnutia v rukách, v iných podľa prokurátorov zaostáva. Je to najmä metodická oblasť. Generálna prokuratúra by mala zjednocovať politky, tak aby boli rovnaké postupy vo všetkých regiónoch. Prokurátori však v rôznych častiach navrhujú rôznu výšku trestov. Juraj Hossu išiel za zabitie Filipínca do basy pôvodne na šesť rokov, neskôr mu krajský súd trest zvýšil na deväť. Prokurátor z banskobystrického kraja, s ktorým Nadácia viedla rozhovor, by mu navrhol omnoho vyšší trest, keďže išlo podľa neho o nebezpečné konanie. Rovnaká trestná politika podľa neho chýba.

Nedostatky vidí bývalá prokurátorka aj inde. “Za veľké pochybenie v neprospech občanov považujem zrušenie dlhoročne platného a účinného systému podnetov v trestnej oblasti, ktorá sa udiala legislatívnou zmenou v zákone o prokuratúre,” konštatovala Miššíková. V minulosti, ak občan napríklad podal trestné oznámenie, policajt ho odmietol a prokurátor sa s tým stotožnil, mal možnosť obrátiť sa ešte na vyššiu prokuratúru, aby postup preskúmala. Po novom už nemôže robiť nič.

Čo s tým?

Väčšia časť prokurátorov sa zhoduje, že systém netreba meniť, len opraviť, za problém viacerí označili aj spôsob voľby generálneho a špeciálneho prokurátora. U nich sa koncetrujú najväčšie právomoci a závisí aj morálka podriadených.

“Prospelo by zvýšenie našej samostatnosti,” poznamenal jeden z prokurátorov z východného Slovenska. V praxi by to znamenalo, že nadriadený by mohol preskúmať postup podriadeného len v prípade zastaveného trestného stíhania alebo odmietnutia trestného oznámenia. Inak by do jeho práce nezasahoval. “Ak by podriadený urobil chybu, bol by disciplinárne stíhaný,” dodal.

Voľbu generálneho a špeciálneho prokurátora, ktorá je dnes rukách parlamentu, treba podľa viacerých odpolitizovať. V súčasnosti kandidáta na funkciu generálneho prokurátora navrhujú politické strany a volí väčšina poslancov.

Jedno riešenie, ktoré sa spomína často, je voľba ako v prípade sudcov ústavného súdu. Navrhnúť by ich mohli profesijné organizácie, parlament by volil dvojnásobný počet, z ktorého by si vyberala prezidentka.

Pretože, kým budú generálni či špeciálni prokurátori vďační za svoje zvolenie politikom, nebudú politicky nezávislí.

Nadácia Zastavme korupciu opísala slabé miesta na prokuratúre vďaka Fondu investigatívnej žurnalistiky.

Na konkrétnych návrhoch riešení pracuje Via Iuris. Súčasný generálny prokurátor Jaromír Čižnár na žiadosť o stretnutie a ani zaslané otázky nereagoval, odôvodnil to pracovným vyťažením, neskôr mal zdravotné problémy.