Boj s korupciou na východe: Ukrajina špeciálnu prokuratúru zakladá, Slovensko ju ruší

Nadácia Zastavme korupciu, Natália Silenská

Článok je súčasťou projektu Protikorupčná akadémia Nadácie Zastavme korupciu.

Pojmy korupcia a východná Európa sa občas zvyknú zamieňať. Aj tu však nájdeme príklady dobrej praxe, ako proti úplatkárstvu účinne zakročiť. Okrem Pobaltských štátov k nim dlho patrilo Gruzínsko, ktoré od vlády Michaila Saakašviliho mohlo byť inšpiráciou aj pre Slovensko. Opačný smer v boji s korupciou než my si postupne volí aj Ukrajina, kde averziu voči nej umocnila vojna aj túžba vstúpiť do EÚ.

Krajiny, ktoré vzišli zo Sovietskeho zväzu, spočiatku trpeli podobnými problémami ako Rusko. Po páde totalitného a nedostatkového režimu nasledoval postsovietsky chaos, ktorý vytvoril ideálne podhubie pre korupciu a vznik oligarchických skupín.

Kým niektoré krajiny sa s týmto stavom takpovediac zmierili, mnohé sa dedičstvu kedysi nerozlučného ZSSR postavili chrbtom. Dlhodobo známe svojím protisovietskym sentimentom sú Pobaltské štáty, ktoré odrezaniu sa od tejto časti histórie prispôsobili inštitúcie aj národnú mentalitu. 

Vzorom boja proti korupcii v tomto priestore bolo dlhodobo aj Gruzínsko. Po zmene vedenia krajiny však občania musia opäť bojovať o svoje zahraničnopolitické smerovanie aj transparentnosť v krajine.

O veľmi citlivú otázku teraz ide vo vojnou zmietanej Ukrajine. Tá má od začiatku ruskej agresie rekordnú podporu nielen vstupu do EÚ, ale aj vôľu postaviť sa korupcii. Kým pred vojnou by ju nahlásilo 40 percent Ukrajincov, dnes je to 84 percent. V mnohých inštitucionálnych krokoch, ktorými posilňuje protikorupčný boj, pritom ide opačným smerom ako Slovensko.

Situáciu v týchto krajinách sme bližšie preskúmali s odborníkmi na východnú Európu Alexandrom Dulebom z Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) a Pavlom Havlíčkom z Asociácie pre Medzinárodné otázky (AMO).

Kritické médiá a pluralita moci na Ukrajine

Analytici spomínajú, že faktor, ktorý v divokých 90-rokoch rokoch výrazným spôsobom odlíšil ďalšie smerovanie Ruska a Ukrajiny, bola novinárska činnosť.

V Rusku sa súboj o vlastníctvo médií zviedol úplne na začiatku. Putin si uvedomil, akú veľkú majú moc, keď pokrývali vojnu v Čečensku, alebo PR katastrofu, ktorou preňho bolo potopenie ponorky Kursk v auguste 2000. 

V knihe Všetci mocní Kremľa (2016) sa uvádza, že nešlo o vopred premyslenú stratégiu. Kremeľ jednoducho reagoval na vonkajšie podnety: „A s každým ďalším krokom sa žiadalo urobiť ešte viac, pretože nepočuť kritiku je vždy príjemnejšie, ako ju len nevnímať.“ 

Médiá začali padať do štátnych rúk. Podľa autora knihy Michaila Zygara sa Putinovi spolupracovníci vtedy navzájom presviedčali, že ide „o nevyhnutné náklady“ a hlavné je, že pokračujú reformy. Z dnešnej optiky už vieme, ako veľmi sa mýlili.

Príbeh postsovietskej Ukrajiny sa v tomto líši. Ako hovorí Alexander Duleba, ktorý študoval priamo v Kyjeve, snahy o reštaurovanie totalitného režimu v ňom boli tiež. Na rozdiel od Ruska a Bieloruska nevyšli, pretože moc nikdy nepadla do jedných rúk.

Nie však kvôli tomu, že by tam v tom čase fungovali demokratické inštitúcie. V postsocialistickom chaose sa aj na území Ukrajiny sformovali početné oligarchické klany. Ich pôsobenie paradoxne viedlo k tomu, že moc v štáte ostala pluralizovaná:

„Oligarchické skupiny medzi sebou súťažili a zároveň si platili aj svoje médiá. Takže tam bola konkurencia,“ vysvetľuje odborník: „Médiá týchto skupín medzi sebou súperili a išli si po krku. Pozorovali veľmi bedlivo, čo robia ich konkurenti, ich lídri, aké majú prepojenie na politiku, kto kde čo sprivatizoval.“

Hoci teda najprv slúžili najmä záujmom svojich oligarchov, podľa Dulebu verejná rozprava a súťaž tých médií na Ukrajine napokon vygenerovala veľmi kvalitnú žurnalistickú sféru. 

Do toho od roku 2000 vznikali aj nezávislé médiá, aké sú aj u nás na Slovensku. Výsledkom je, že ukrajinská novinárska obec je dnes veľmi rozvinutá, hojne sa venuje investigatívnej práci a starostlivo pozerá na prsty vládnej moci. 

Špeciálna prokuratúra: Slovensko ju plánuje zrušiť, Ukrajina ju zakladá

Pavel Havlíček sumarizuje, že tak, ako ďalšie krajiny, ktoré vzišli zo Sovietskeho zväzu, aj Ukrajina spočiatku trpela rovnakými problémami ako Rusko. To sa však zmenilo, keď za svojou minulosťou spravila niekoľko hrubých čiar.

Rusista konkrétne spomína obdobie po Oranžovej revolúcii v roku 2004, a najmä zmenu paradigmy, ktorú priniesla Revolúcia nezávislosti v roku 2014, známa tiež ako Euromajdan. 

Tieto zmeny podľa neho spočívali vo „vybudovaní systému protikorupčnej architektúry a inštitúcií, posunutia transparentnosti a verejného tlaku na politikov a aktérov v rozhodovacom procese“. 

Opomenúť však nemožno ani systematickú prácu s verejnosťou a snahu odstrániť korupciu na tej najnižšej, každodennej úrovni. „Práve tam bola totiž korupcia, ako prostriedok prežitia v chudobnej spoločnosti, najhlbším spôsobom zakorenená,“ pripomína Havlíček. 

Ursula von der Leyenová nedávno Kyjev vychválila za  jeho progres v reformách, ktoré sú podmienkou pre jeho budúci vstup do Európskej únie. 

„Dosiahli ste mnohé míľniky pri úprave vášho súdneho systému, obmedzení vplyvu oligarchov, v boji proti praniu špinavých peňazí a mnoho ďalšieho,“ povedala predsedníčka Európskej komisie prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému.

S jej tvrdením súhlasia aj obaja oslovení odborníci na východnú Európu. Podľa Havlíčka je pokrok Ukrajiny viditeľný vo všetkých spomínaných oblastiach. „Ukrajinci tieto reformy robia systémovo, a myslím si, že to bude mať obrovský efekt,“ hovorí Duleba. 

„Príkladom je úrad špeciálnej prokuratúry. Kyjev ho vybudoval v podstate z ničoho a pod dohľadom Európskej komisie, aby bol proces transparentný,“ vysvetľuje odborník. Inštitúcia je na Ukrajine nastavená tak, aby bola nezávislá, a aby špeciálny prokurátor nemohol skončiť na základe politického rozhodnutia.

V tomto kontexte porovnáva ciele Ukrajiny so súčasným dianím na Slovensku, kde dochádza k presnému opaku: „U nás sa nastavujú pravidlá tak, aby mohol špeciálny prokurátor skončiť,“ poznamenáva politológ. 

Za zmienku podľa neho stojí aj Národná agentúra boja s korupciou, ukrajinský náprotivok našej NAKA. Ukrajinci ju vyčlenili od policajného zboru a dnes ide o samostatnú políciu, ktorá rieši korupciu na najvyšších miestach. Aj v tomto prípade sa na Slovensku uvažuje nad opačným postupom.  

Kyjev v spolupráci s Eurokomisiou určil aj pravidlá výberu členov „etickej rady pre súdy“, ktorá rozhoduje o tom, kto bude môcť byť sudcom alebo o začatí disciplinárnych konaní. To je pozitívne aj z dôvodu, že justičný systém ostáva na Ukrajine problematický a podľa Havlíčka sa nedôveru Ukrajincov v súdy nepodarilo zatiaľ úplne zvrátiť.

Ukrajinským politikom dnes korupcia zlomí krk

Korupcia ostáva na Ukrajine naďalej značným problémom. Index vnímania korupcie ju v roku 2023 umiestnil na 104. miesto z celkovo 180 sledovaných štátov.  Na rozdiel od Ruska (141. miesto), ktorého nelichotivá pozícia sa v čase ďalej zhoršuje, je v prípade Ukrajiny trend však pozitívny. Od roku 2012 sa v rebríčku kontinuálne umiestňuje na čoraz lepšom mieste.

Tento fakt vyzdvihla aj Transparency International, ktorá Ukrajinu napriek nepriaznivému skóre označila za významného skokana rebríčka. Pochválila pritom aj spomínané zavádzanie nových kontrolných inštitúcií a ich posilňovanie.

Kyjev sa podľa organizácie vydal na cestu transparentnosti a osvojil si motto „nech každý vidí všetko“: „Ukrajina poskytuje svojim občanom maximálny prístup k informáciám o nakladaní s verejnými prostriedkami a dáva im možnosť klásť otázky o podozrivých aktivitách,“ píše v správe Transparency. 

Ukrajinci ukázali túžbu zbaviť sa korupcie v štáte opakovane. Protikorupčný motív bol aj súčasťou Euromajdanu, a dopomohol aj k zvoleniu prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý v kampani označoval  „víťazstvo nad korupciou“ za svoju prioritu. 

Nevyprovokovaná ruská agresia tieto pocity u obyvateľov ešte znásobila. „Ukrajinci sa počas vojny stali menej tolerantnými voči korupcii. Kým pred vojnou bolo len 40 percent Ukrajincov pripravených nahlásiť korupciu, dnes je to 84 percent,“ uviedol pre denník The Guardian riaditeľ ukrajinskej Národnej protikorupčnej agentúry Oleksandr Novikov.

Analytik Duleba v tejto súvislosti spomína prípad Oleksija Reznikova, ktorý musel odísť zo svojej funkcie ministra obrany – jednej z kľúčových postáv počas vojny.

Analytik pripomína, že ukrajinské médiá zistili, že ministerstvo obrany nakupuje predražené potraviny (jablká) pre armádu: „Bolo to asi o 30 centov za kilogram viac, než za koľko ich je možné kúpiť v obchode. Reznikov to politicky nemohol ustáť, musel odstúpiť, napriek tomu, že je vojna.“

Podľa neho pritom vôbec nešlo o jednoduchú vec, keďže všetky rokovania s medzinárodnými partnermi, napríklad Ramstein formátu, boli na ňom. „Zelenskyj si však uvedomoval, že držať takého človeka nemôže,“ vysvetľuje analytik.

Reznikovov nástupník na poste, Rustem Umerov, dnes čelí obdobnej situácii: „Pri ňom tiež opäť zistili novinári o niečo drahšie nákupy potravín pre armádu, a už sa rieši verejné obstarávanie. Tá transparentnosť na Ukrajine jednoducho je. A politici vedia, že keď budú korumpovať, tak im to zlomí krk,“ sumarizuje Duleba.

Gruzínsko ako dôkaz, že boj o demokraciu nikdy nekončí

Odborníkov sme sa opýtali, ktorú postsocialistickú krajinu by označili za príkladnú v tom, ako bojovať s fenoménom korupcie. Pavel Halíček hovorí, že v tomto zmysle býva za veľký vzor dávané Gruzínsko za Michaila Saakašviliho.

Ako píše Michail Zygar vo svojej najnovšej publikácii Vojna a trest (2023), opozičník Saakašvili sa stal „prvým jednoznačne proamerickým lídrom v postsovietskom priestore“. K moci prišiel po rozsiahlych občianskych nepokojoch v novembri 2003.

Vtedajšia vláda sa pokúsila zmanipulovať voľby, čo však Gruzínci odmietli. Vyšli do ulíc a žiadali opakovanie hlasovania, ako aj demisiu prezidenta. V rukách pritom niesli červené ruže, čo sa spečatilo aj v názve týchto udalostí – Revolúcia ruží.

Havlíček spomína, že boj proti korupcii a otvorenie verejnej správy boli jedny zo Saakašviliho najúspešnejších krokov za obdobie, keď viedol krajinu.

„Saakašvili po Revolúcii ruží tento hlboko skorumpovaný a nepotizmom zmietaný štát zásadným spôsobom premenil. Boli to práve jeho reformy, ktoré Gruzínsko posunuli dopredu a prakticky odbúrali korupciu na každodennej úrovni – ako na polícii, súdoch tak na úradoch,“ vysvetľuje odborník svoju voľbu.

Havlíčkové slová podporujú aj dáta. V Indexe vnímania korupcie sa Gruzínsko pred nástupom Saakašviliho k moci nachádzalo na 85. mieste z celkovo 102 vtedy sledovaných štátov. Po zmenách, ktoré ako premiér a následne prezident zaviedol, sa výsledky Gruzínska každým rokom zlepšovali, a tento trend si dlhodobo udržuje.

V roku 2022 bolo Tbilisi na 41. mieste, čím sa držalo aj pred Slovenskom (49. miesto). Svetová banka ho kedysi dokonca označila za „najlepšieho svetového reformátora“ a z hľadiska jednoduchosti podnikania Gruzínsko skončilo na 8. mieste.

Havlíček hovorí, že napriek všetkým úspechom, Tbilisi sa nepodarilo odstrániť korupciu na tej najvyššej úrovni – v oblasti vládnych zákaziek, národných tendrov alebo celého rozhodovacieho systému. 

„Ten sa po roku 2012 stal obeťou zmien a otočenia kormidla zo strany Bidzina Ivanishviliho a jeho strany Gruzínsky sen, ktorý je pri moci dodnes. Jeden oligarcha s celkovým bohatstvom na úrovni 25-tich percent ročného rozpočtu krajiny, tak dokáže kontrolovať a postupne si kupovať celú krajinu,“ upozorňuje Havlíček. 

Príbeh Gruzínska nám tak pripomína, že súboj o demokraciu nikdy nekončí. Tento výrazne proeurópsky národ posledné roky odkláňa od cesty k Únii jeho proruská vláda. V roku 2022 to vyústilo do toho, že EÚ neudelila Gruzínsku štatút kandidátskej krajiny, hoci tak spravila v prípade Ukrajiny a Moldavska. Udelila mu ho až na záver roka 2023.

Gruzínsko sa prepadlo aj v najnovšom Indexe vnímania korupcie za rok 2023, kde dosiahlo svoju najhoršiu úroveň za posledných desať rokov. Bývalý prezident Saakašvili zase postupne chradne vo väzení v Tbilisi. Podobne ako ruský opozičný predák Alexej Navaľnyj sa dobrovoľne vrátil do vlasti, aby čelili obvineniam z trestných činov.

Jeho matka uviedla, že mu do cely denne nosí stravu, keďže sa ho režim snažil otráviť, a západní lekári dlhodobo upozorňujú na to, že mu bez riadnej zdravotnej starostlivosti hrozí smrť. Volodymyr Zelenskyj ho označuje za „Putinovho väzňa“.

Pobaltie, ktoré dalo zbohom sovietskej minulosti

Alexander Duleba za veľký vzor boja proti korupcii v postsovietskom priestore označil Pobaltské krajiny. Bývalý dlhoročný riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) hovorí, že každá z nich urobila „obrovský pokrok“, špeciálne však vyzdvihuje  Estónsko: 

„Osobne považujem Estónsko za príklad úspešnej transformácie aj v prípade potlačovania korupcie. Jednak je to malá krajina, zároveň je však veľmi otvorená a transparentná,“ vysvetľuje odborník.

Veľký vplyv má na to podľa neho aj vysoká miera elektronizácie. V tejto severskej krajine sú totiž digitalizované takmer všetky služby verejnej správy a často ani vôbec netreba byť v osobnom styku s úradníkmi. 

„Estónsko je v tomto smere podľa mňa aj ďalej ako niektoré západoeurópske krajiny,“ tvrdí expert na východnú Európu. Zároveň hovorí, že Estónci veľmi vzhliadajú k Fínom: „Ich spája aj to, že sú Ugrofíni, sčasti si rozumejú jazykom aj kultúrou. Takže úspešne preberajú aj mentálne vzory Fínska – majú k nim blízko,“ opisuje tamojšie reálie.

Odborník tiež poznamenáva, že Fínsko dlhodobo patrí medzi krajiny, kde je veľmi nízka miera pociťovanej korupcie. Za posledných 10 rokov Fínsko v rebríčku skutočne neobsadilo horšie než tretie miesto. V roku 2021 bolo dokonca svetovou jednotkou.

Duleba teda zhŕňa, že Estónci urobili všetko preto, aby zmenili svoje životy, inštitúcie a zbavili sa „postsovietskeho marazmu“. „Oni sa dosť dištancujú od toho, že by boli nejakí ,skorumpovaní‘ Slovania. A celkom sa im to aj darí,“ pousmeje sa odborník.

Vývoj v Pobaltských krajinách je o to pozoruhodnejší, keďže ich štartovacia čiara bola podľa Dulebu horšia, než napríklad u Československa. Na rozdiel od nás boli totiž priamo súčasťou Sovietskeho zväzu. 

Politológ preto pripomína, že dosiahnutie takto veľkej zmeny v krajine nie je len o inštitúciách, ale aj o mentálnom nastavení – a v prípade Litvy, Lotyšska a Estónska došlo k  silnému zlomu.

Tamojší občania si po páde socializmu začali stáť za tým, že „už proste chcú byť iní“, že „chcú byť ako Európania“, a rozhodli sa odrezať od sovietskej minulosti. 

„Zmeniť inštitúcie je jeden krok. Tým druhým je zmena kultúry a to, aby sme sa od nej dištancovali. A toto sa Estóncom a Pobaltom podľa mňa podarilo lepšie, ako nám,“ uzatvára odborník.