Štát miliardárov, kde tretina rodín nemá teplú vodu. Ako Putinovo Rusko zovreli chápadlá korupcie

Natália Silenská

Článok je súčasťou projektu Protikorupčná akadémia Nadácie Zastavme korupciu.

Bývalý východný blok dodnes súperí s dedičstvom korupcie. S nástupom Vladimira Putina sa stala pevnou súčasťou ruského režimu a rozkotúľané miliardy majú viditeľné následky. Kým oligarchovia súťažia, kto vlastní viac jácht, 35 miliónov bežných Rusov žije bez toalety v dome. Protikorupčná agenda preslávila aj Alexeja Navaľného, ktorý zahynul v trestaneckej kolónii, kam ho uvrhol Kremeľ.

Rozpad ZSSR bol natoľko radikálnou geopolitickou zmenou, že proti nemu bol aj vtedajší prezident Spojených štátov George H. W. Bush. Po páde režimu bolo mimoriadne dôležité, ako si nástupnícke štáty poradia s postsovietkym chaosom, ktorý nasledoval.

Aké ďalekosiahle následky môže mať zmätočný prechod z plánovanej ekonomiky na trhovú a neefektívne odstraňovanie totalitných štruktúr, si Rusi odskúšali na vlastnej koži. Mnoho ľudí sa vtedy prepadlo do absolútnej chudoby, kedy im neboli vyplácané ani mzdy a dôchodky.

Chaos vydláždil cestu k moci Vladimirovi Putinovi, ktorý spolu s následkami divokých 90-tych rokov v Rusku vládne dodnes. Rusi si na korupčné schémy, ktoré sa stali jadrom kremeľského režimu, čiastočne zvykli a do popredia posúvajú iné témy, ktoré im režim odopiera – medzi nimi dodržiavanie základných ľudských práv.

Mali protesty Alexeja Navaľného odozvu pre ich protikorupčnú tematiku, alebo preto, že predstavovali aspoň nejakú opozíciu voči režimu? Na politický vývoj v Rusku a jeho súčasný vzťah ku korupcii sme sa pýtali dvoch odborníkov na východnú Európu Pavla Havlíčka z Asociácie pre Medzinárodné otázky (AMO) a politológa Alexandra Dulebu z Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA).

Chaos, ktorý stvoril oligarchov a vyniesol Putina

Pavel Havlíček hovorí, že korupčný potenciál Rusko zdedilo prakticky ešte z čias Sovietskeho zväzu a nepotizmu, ktorý sa s ním spájal. Obdobie po jeho páde preto považuje „za premárnenú príležitosť“. 

„Počas 90. rokov sa síce Rusko do určitej miery demokratizovalo a stalo sa pluralistickou krajinou, narástol však aj vplyv oligarchie na politiku a spoločnosť. S tým bol spojený veľký nárast korupcie, organizovaného zločinu a vplyvu regiónov,“ rekapituluje odborník.

Chaos 90. rokov, spôsobený rozpadom ekonomiky a divokou privatizáciou, vo svojej knihe Všetci mocní Kremľa (2016) podrobne opísal ruský novinár Michail Zygar. Rusko bola v tom čase zadlžená krajina, ktorá v roku 1998 finančne zbankrotovala. Ľudia prišli o obrovské úspory, nedostávali výplaty ani dôchodky.

V zmätku kupónovej privatizácie sa chopilo obrovskej príležitosti niekoľko mocných obchodníkov. Pri snahe udržať si moc sa o nich opieral aj prvý ruský prezident Boris Jeľcin. Sled udalostí napokon dal vyrásť celej novej skupine vplyvných zákulisných hráčov, známej ako oligarchia. 

Obrat prišiel s nástupom dovtedy neznámeho exdôstojníka KGB Vladimira Putina. Ten mal podľa Alexandra Dulebu jedno veľké šťastie, a tým bol prudký nárast svetových cien ropy. Ďalším šťastím bol aparát liberálnych ekonómov, akým bol aj proreformný minister financií Alexej Kudrin.

Rusko vtedy náramne zbohatlo, vyplatilo všetky dlhy a začalo hospodáriť s prebytkom. Po depresívnych 90. rokoch nastúpili „luxusné nulté“, poznačené totálnym pôžitkárstvom.

Ruskí veľkomešťania si ako prví na svete osvojovali iPhony a plazmové televízory. „Hlavné nočné kluby v Moskve sa stavali a otvárali len na tri – štyri mesiace, keďže presýtenej spoločnosti sa následne už žiadalo niečo nové,“ píše Zygar.

Oligarchovia sa pretekali v bláznivom bohatstve – kto má najdrahšiu jachtu, kto najhlučnejšie žúry a nemať vlastné súkromné lietadlo bolo „až niečo hanebné“. S platbami voči štátu sa však neponáhľali. 

Hoci žili oveľa pestrejší život ako štátny aparát, ani ten sa nemohol sťažovať. Duleba pripomína, že Putin od roku 2000 do roku 2013 až šesťnásobne dvihol platy vo verejnej správe. Práve v tomto období bola uzatvorená aj nepísaná spoločenská dohoda medzi Rusmi a šéfom Kremľa: 

„Jej podstata znie: Ja sa o vás budem starať, ale vy nebudete liezť do politiky. Budete sa mať lepšie ako za Jeľcina, to bol chaos a bordel. Ja vám dávam stabilitu. Avšak toto je moja podmienka,“ vysvetľuje Duleba.

Dohoda sa netýka len drobných ľudí v Rusku, ale aj tých najbohatších. Pavel Havlíček spomína, že významných míľnikom bol rok 2003, kedy bol do väzenia poslaný najvýznamnejší z vplyvných oligarchov Michail Chodorkovskyj. 

Jeho pádom vyslal režim jasný signál, ktorý viedol k zmene v pomere síl: „Významní oligarchovia sa buď pridali na stranu štátu a začali preň realizovať ,služby‚, alebo boli vyhnaní do zahraničia či väzenia,“ hovorí analytik.

Vybavovanie si účtov s nepohodlnými boháčmi ostalo v Rusku častým javom. Príkladom sú stále živé vtipy o tom, ako sa v Moskve podnikateľom neradno stavať k oknám, aby z nich náhodou nevypadli, alebo aby nechodili do Kremľa na čaj.

Rusko stráca na korupcii miliardy

Havlíček zhŕňa, že dnešné Rusko, ktoré začalo byť do veľkej miery formované Vladimirom Putinom po roku 1999, postupne „prenieslo korupciu a zločin pod kontrolu štátu“.

To korešponduje so slovami bývalého lídra ruskej opozície Borisa Nemcova, ktorý pre CNN uviedol: ,,Korupcia je problém všade vo svete. […] V Putinovom Rusku však nie je problémom – tam je priamo súčasťou systému.“ Nemcova v roku 2015 zavraždili neďaleko budovy Kremľa. 

Tento Putinov systém definuje vzájomná prepojenosť štátu, korupčných schém a prerozdeľovanie zdrojov od ruských občanov smerom k predstaviteľom štátu, zhŕňa expert na Rusko. 

Podľa washingtonského think tanku Global Financial Integrity (GFI) stratilo Rusko len za prvých osem rokov Putinovej vlády na korupcii 427 miliárd dolárov. To predstavuje v priemere 53 miliárd dolárov ročne. 

Toto číslo možno vyjadriť aj alegoricky. V zozname krajín, kde žije najviac miliardárov, sa Rusko drží v prvej päťke. Na druhú stranu, podľa štatistiky Rosstatu z roku 2019, až 35 miliónov Rusov žije bez toalety v dome či byte a každá tretia domácnosť, teda 47 miliónov ľudí, nemá teplú vodu. 

Negatívny obraz umocňuje aj umiestnenie Ruska v medzinárodnom Indexe vnímania korupcie (CPI). V ňom experti hodnotia, nakoľko transparentný alebo skorumpovaný je verejný sektor danej krajiny. Rusko má v indexe čoraz horšie hodnoty a v roku 2023 sa spomedzi 180 sledovaných štátov nachádzalo na 141. mieste. 

Oslovení odborníci sa nezhodujú v názore, nakoľko tieto fakty bežným Rusom prekážajú. 

Navaľného protikorupčný odkaz

Pavel Havlíček hovorí, že bežní Rusi sú k týmto schémam veľmi kritickí, čo sa odrazilo aj v pretavení korupcie a boja proti nej „v jeden z najúspešnejších ťahov a tém ruskej opozície“.

„Alexej Navaľnyj a jeho Fond boja proti korupcii z toho ťažil a apeloval tlakom zdola od občanov na ruský štát a elity, aby v tých najočividnejších prípadoch konal,“ pripomína analytik aktivity disidenta, ktorý len nedávno zahynul v trestaneckej kolónii za polárnym kruhom.

Napríklad, protikorupčné protesty medzi rokmi 2016 – 2017 sa konali vo vyše 100 mestách naprieč federáciou – od Petrohradu až po Vladivostok, ktorý už leží neďaleko Severnej Kórey.

Posledné masové protesty vypukli v roku 2021. Hlavnou témou demonštrácií bol najmä odpor voči Putinovmu režimu a podpora Navaľného, toho času poslaného za mreže po otrave novičokom. 

Protikorupčná tematika však bola aj tu. Navaľného tím vtedy zverejnil video o údajnej Putinovej vile, ktorá sa svojím nevídaným prepychom ponášala skôr na sídlo ruského cára. 

Okrem vlastného divadla, kostola, tajného tunela či „aquadiskotéky“ k vybaveniu patrila aj zlatá záchodová kefa za 824 dolárov. Jej atrapu vzápätí nosili demonštranti aj na samotné protesty. Ako metafora bohatstva a korupcie hovorila sama za seba. 

Korupcia a nepotizmus bývajú podľa Havlíčka tiež motívom filmov a reflexie nad stavom ruskej spoločnosti. Príkladom je snímka Leviathan, ktorá opisuje hlboko zakorenenú korupciu a zlovôľu vládnej moci, ako aj aj bezmocnosť bežných ľudí, ktorí na riešenie nakoniec rezignujú. 

Apatickí Rusi?

Alexander Duleba sa však prikláňa skôr k názoru, že Rusi si na korupciu zvykli a omnoho pálčivejšie sú pre nich v súčasnosti iné témy: „V 90-tych rokoch za Jeľcina ešte bolo veľkou témou korupčné správanie úradníkov, dnes to však už téma nie je. Berie sa to ako súčasť fungovania štátu a poskytovania verejných služieb,“ vysvetľuje expert.

V Rusku bola podľa neho korupcia vždy, keďže tá je prítomná v každom „uzavretom režime“, akým bol aj komunistický režim za ZSSR, aj dnešný ruský režim. 

V tejto súvislosti poukazuje na to, že v Rusku došlo k paradoxu, a korupcia je tam dnes prijateľnejšia než za socializmu: „Sovietsky zväz bol korupčný režim, ale korupcia bola vnímaná ako niečo zlé – ako niečo, čo sa proste nerobí. Teraz je to morálne akceptovateľné,“ hovorí odborník.

Duleba vysvetľuje, že negatívne vnímanie korupcie za socializmu bolo späté s niekdajším ideálom sovietskeho človeka – čestného občana, ktorý na úkor voľného času pracoval pre verejné blaho. 

„Keď sa Rusi búria, napríklad tí, ktorí podporili Navaľného na masových protestoch, tak sa nebúria primárne proti korupcii. To už neberú ako problém,“ mieni politológ s tým, že Rusov, ktorí nesúhlasia s Putinom, trápia iné veci. 

„Za problém považujú systém – oni chcú zmeniť režim, chcú mať demokraciu, slobodu, možnosť rozhodovať o sebe, voliť,“ vymenúva odborník. Rusi podľa neho iste chcú aj menej korupcie v štáte, ale vedia, že tento bod je u nich na dlhé lakte. 

V tom, že sa tento problém nezlepšuje, sa odborníci zhodujú. 

Havlíček hovorí, že napriek tomu, že sa vnímanie korupcie v ruskej spoločnosti mení a v poslednej dekáde sa tomuto problému venuje, aj vďaka aktivite opozície, viac pozornosti, problém je to prakticky „konštantný a nemenný“.

„A skôr sa ešte zhoršuje v čase v súvislosti s odsunutím pozornosti iným smerom, primárne k vojnám a zahraničnej agende Putinovej vlády na Ukrajine,“ dodáva analytik z AMO. 

Organizácia Transparency International uviedla, že korupcia je v Rusku „endemická“ (neustále prítomná). Inštitúcie v krajine sú podľa nej takmer úplne v područí vlády, a nemôžu tak plniť svoje úlohy. 

„Verejnú diskusiu formuje štátom podporovaná propaganda. A keďže nezávislé médiá a občianske iniciatívy, ktoré odhaľujú korupciu, čelia čoraz tvrdšej represii, ešte viac to zhoršuje systém kontroly moci,“ zhodnotila organizácia vo svojej správe.