Skuhra mal odísť inak

Hovorkyňa ministerstva obrany Danka Capáková v polovici apríla 2016 oznámila, že Vojenské spravodajstvo má nového šéfa – doterajšieho riaditeľa Ľubomíra Skuhru nahradil vo funkcii generál Ján Balciar. Aj táto personálna epizóda svedčí o tom, že k zmenám na dôležitých postoch dochádza na Slovensku iba z politických dôvodov, bez ohľadu na to, koľko vecných dôvodov existovalo na odchod Ľubomíra Skuhru z jeho funkcie ešte pred nástupom nového ministra obrany Petra Gajdoša. Funkcionár Skuhra mohol vydržať na svojom poste preto, lebo bol pod politickou ochranou Smeru-SD. A musel odísť, keď bolo potrebné uvoľniť miesto pre nominanta koaličnej SNS. Príbeh Vojenského spravodajstva pod vedením Ľubomíra Skuhru sa tým síce uzavrel, ale zďaleka nie tak, ako sa uzavrieť mal.

Správa o tom, čo sa dialo

V polovici mája 2013 redakcia denníka SME informovala, že disponuje dokumentom, podľa ktorého v rokoch 2006 až 2010 šéfovia vojenských tajných služieb (Ľubomír Skuhra, Juraj Šebo, Ľubomír Benkovský a ďalší) postupovali ako „organizovaná skupina". Podľa správy narábali s majetkom a peniazmi vtedy ešte dvoch služieb (Vojenskej spravodajskej služby a Vojenského obranného spravodajstva, ktoré sa od januára 2013 zlúčili do Vojenského spravodajstva) tak, aby z toho mali osobný prospech buď oni, alebo s nimi spojené tretie osoby.

Štrnásťstranová správa, ktorá mala približne 120 strán príloh, opisovala nezákonné prevody majetku oboch služieb na iné organizácie či súkromné osoby, ale aj ďalšie manipulácie. Napríklad i to, ako služby nakúpili majetok, zrekonštruovali ho a potom označili za nepotrebný či dekonšpirovaný a za rádovo nižšiu cenu ho odpredali. Dokument hovoril o 15 budovách alebo automobiloch, ku ktorým sa takto dostali funkcionári služby alebo im blízke osoby. Po zverejnení toho, čo správa obsahuje, prihlásili sa aj svedkovia, bývalí príslušníci vojenských služieb, ktorí potvrdili, že počas vlády Ivery Radičovej – v rokoch 2010 a 2011 - preverovali manipulácie s peniazmi i majetkom vo vojenskom spravodajstve. Bývalý vojenský pridelenec v Turecku Ivan Macko nielen pred parlamentným výborom, ale aj pred kamerami informoval, že tajné služby zaplatili 200-tisíc eur za niečo, „na čo nebol ani len projekt, že sa potom urobí".[1] Bývalý námestník riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Vladimír Suchodolinský sa prihlásil, že to bol on, kto v roku 2011 vypracoval obsiahlu správu o podozreniach z tunelovania tajnej služby. Okrem toho, že opísal mechanizmus, ako tunelovanie fungovalo („Prvý človek niečo realizoval, druhý to podpísal a tretí prevzal dokumenty, ktoré už dnes neexistujú...) [2], informoval aj o konkrétnych prípadoch, ako vyzerala manipulácia s majetkom služby.

Prvý človek niečo realizoval, druhý to podpísal a tretí prevzal dokumenty, ktoré už dnes neexistujú...
Vladimír Suchodolinský, bývalý námestník riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby

Keď si vojenské spravodajstvo vybralo objekt, ktorý chcelo kúpiť, nezariadilo si to samé, ale poslalo sprostredkovateľa; ten objekt kúpil lacnejšie a službe predal drahšie. Napríklad za to, čo pôvodne stálo 3,5 milióna korún, zaplatila služba 13,5 milióna Sk. Podľa Vladimíra Suchodolinského rozdiel išiel „pre osoby alebo firmy, ktoré nefigurovali v záznamoch tajnej služby".[2]

Čo sa dialo po správe

Z povahy tajných služieb vyplýva, že spôsob, akým narábajú s verejnými prostriedkami, nie je verejnosťou kontrolovateľný. Preto ak vzniknú pochybnosti, či Vojenské spravodajstvo koná legálne a legitímne, šéfovia služieb, minister obrany, ktorý za nich politicky zodpovedá, premiér ako šéf Bezpečnostnej rady štátu, osobitný kontrolný výbor parlamentu i parlament ako celok sú povinní urobiť maximum, aby dôveru verejnosti obnovili. Po takmer troch rokoch, ktoré uplynuli od prepuknutia škandálu vo Vojenskom spravodajstve sa dá povedať, že žiadny zo spomenutých činiteľov či ústavných orgánov neurobil pre obnovu dôvery k službe ani len minimum.

Je preukázateľné, že k žiadnemu tunelovaniu neprišlo.
Martin Glváč, bývalý minister obrany

Vojenské spravodajstvo počas druhej vlády Roberta Fica viedli tie isté osoby, ktoré ho ako „organizovaná skupina " v období prvej Ficovej vlády mali tunelovať. Keďže išlo o závažné podozrenie, ústavní činitelia hodní svojho postavenia boli povinní zistiť pravdu a prijať tomu zodpovedajúce rozhodnutia. Lenže nič také sa nestalo. Vtedajší minister obrany Martin Glváč neprejavil ani najmenšiu snahu, aby preveril, či správa, ktorá unikla do médií v máji 2013, je tou správou, ktorú Vladimír Suchodolinský vypracoval v roku 2011. Minister, ktorý by chcel vedieť, ako to naozaj bolo, by s autormi správy spolupracoval, lebo mohli poskytnúť komplexnú informáciu, čo vlastne zistili. Lenže Martin Glváč od začiatku postupoval ako minister, ktorému záleží iba na tom, aby obhájil ľudí, ktorých do funkcií vymenoval. Namiesto toho, aby preveril obsah správy a verifikoval svedectvo bývalých funkcionárov služby, už po týždni vyhlásil, že medializovaná správa je „slohová práca" a že „je preukázateľné, že k žiadnemu tunelovaniu neprišlo".[3] V skutočnosti však vôbec neprišlo k tomu, aby sa zdokumentované podozrenie o tunelovaní dôsledne preverilo. Absurdné bolo, že napriek závažným podozreniam ponechal vo funkciách všetkých, ktorých sa podozrenia týkali. Poslanec KDH Július Brocka to v parlamentnej rozprave povedal ministrovi Glváčovi veľmi výstižne „Ak chcete zabezpečiť transparentné vyšetrenie tohto podozrenia, tak ľudia, na ktorých je tieň podozrenia, nemôžu počas vyšetrovania sedieť na svojich stoličkách, aby to vyšetrovanie marili. To je, pán minister, nonsens."[4] Do zoznamu najväčších slovenských absurdít sa tak po samoúnose dostalo aj samovyšetrenie.

Keď sa v máji 2013 objavilo podozrenie, že k tunelovaniu spravodajskej služby naozaj došlo a že mu páni Skuhra a Šebo šéfovali, minister Martin Glváč ich ochraňoval, lebo bol politicky zodpovedný za to, že sa dostali do funkcií, pre ktoré sa už stihli diskvalifikovať. Podobne ako minister konal aj premiér a poslanci Smeru.

Aj Fico s Kaliňákom

Hoci išlo o oblasť, v ktorej má významné právomoci aj predseda vlády ako šéf Bezpečnostnej rady SR, Robert Fico sa na dlhý čas po prepuknutí škandálu obmedzil len na jednu vetu. Vraj v tom, čo o kauze píšu médiá, sa nevyzná „ani divá sviňa"[5]. Premiér mal pritom všetky možnosti, aby nebol odkázaný na novinárov, ale vytvoril si vlastný kompetentný názor. Aby potom zaujal stanovisko ako činiteľ zodpovedný za bezpečnosť štátu i za fungovanie inštitúcií, ktoré ju majú chrániť. Robert Fico sa namiesto toho správal len ako predseda Smeru-SD. Chránil svojho ministra a umožnil vlastným poslancom, aby ho chránili aj oni.V parlamentnej demokracii má zákonodarná moc nielen právo, ale aj povinnosť kontrolovať, či výkonná moc postupuje podľa ústavy a zákonov. Osobitný kontrolný výbor NR SR má právo i povinnosť kontrolovať Vojenské spravodajstvo. Poslanci strany Smer svoje právo úmyselne nevyužili, čím zabránili tomu, aby parlamentné orgány plnili kontrolnú funkciu. Po sérii verejných vystúpení bývalých príslušníkov vojenského spravodajstva väčšina poslancov Smeru v kontrolnom výbore prijala uznesenie, že sa tento orgán už nebude kauzou zaoberať. Čo nebola len politická chyba, ale aj právny prešľap. Poslanci Smeru, ktorí vo výbore prehlasovali menšinu, rezignovali z kontroly a podporili svojho ministra a jeho ľudí bez ohľadu na verejný záujem. To, čo urobili poslanci Smeru v malom vo výbore, urobili vo veľkom aj na schôdzi parlamentu. V roku 2013 vyňali uznesením kauzu spod parlamentnej kontroly aj spod kontroly verejnosti, a odovzdali ju vyšetrovateľom a prokurátorom. O dva roky sa dočkali očakávaného výsledku.

Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry dňa 16. februára 2015 trestné stíhanie zastavil, lebo tento skutok nie je trestným činom...
Denisa Baloghová, hovorkyňa policajného prezídia

Na začiatku roku 2015 hovorkyňa policajného prezídia Denisa Baloghová informovala verejnosť, k čomu dospela polícia: „Po vykonaní rozsiahleho dokazovania, zabezpečení všetkých na vec sa vzťahujúcich dôkazov a vykonaní všetkých procesných úkonov, vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry dňa 16. februára 2015 trestné stíhanie zastavil, lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.“[6]

Na túto správu reagovali predovšetkým ľudia, ktorí v roku 2011 vypracovali správu, čo sa dialo v rokoch 2006 až 2010 vo vojenskom spravodajstve. Vladimír Suchodolinský verejnosti opäť pripomenul, že podľa jeho odhadu bývalé vedenie služby pripravilo štát približne o päť miliónov eur. Ak vezmeme do úvahy, že podľa expertných odhadov je ročný rozpočet služieb približne 10 miliónov eur, tak vysoká úroveň tunelovania zodpovedala predpokladanej istote možných páchateľov, že nič sa nevyšetrí a nepotrestá. Skutočnosť, že policajný vyšetrovateľ v tejto veci nezistil žiaden trestný čin Vladimír Suchodolinský nemohol pochopiť a ani akceptovať. Nechápal totiž, prečo nie je trestným činom „priama krádež auta alebo peňazí priamo z pokladne“.[6] Nechápal, prečo nie je trestným činom, „ak sa urobia fiktívne opravy chát a následne sa predajú, pričom sa to zdôvodní padnutím stromu, ktorý nikdy nespadol“.[6] Ako autor správy bol presvedčený, že vyšetrovateľ bude mať jednoduchú prácu – stačí, že si overí fakty, získa originály dokumentov a vypočuje svedkov. Lenže všetko, čo za dva roky vyšetrovateľ urobil, viedlo iba k tomu, že potvrdil záver „interného vyšetrovania“, ku ktorému dospel minister obrany Martin Glváč ani nie týždeň od chvíle, keď kauza prepukla: „Je preukázateľné, že k žiadnemu tunelovaniu neprišlo.“ Tento záver Vladimír Suchodolinský komentoval slovami: „Je to iba trápna tragikomédia, ktorá v tomto štáte funguje na každej úrovni.“[6] Ako bývalý námestník riaditeľa vojenskej tajnej služby mal dostatočne silnú osobnú skúsenosť na to, aby niečo také mohol povedať a aby sa mu dalo veriť.

Otázkou, prečo vyšetrovanie dopadlo s tradične tristným výsledkom, sa zaoberal aj novinár Marek Vagovič. Viackrát pripomenul, že polícia spadá pod ministerstvo vnútra, ktoré riadi nominant Smeru Robert Kaliňák. „Je pritom známe, že Kaliňák má nadštandardné vzťahy s vysokým funkcionárom vojenskej tajnej služby Ľubomírom Skuhrom, ktorý je jedným z podozrivých v kauze tunelovania VSS.“[8] Na priamu otázku Mareka Vagoviča, či polícia postupovala tak, aby ochránila Kaliňákovho kamaráta, odpovedal Vladimír Suchodolinský slovami: „Myslím, že áno. Existuje viacero indícií, ktoré naznačujú, že vyšetrovanie tejto kauzy aj prípadu údajného úniku utajovaných skutočností nebolo štandardné.“[8] K tomu, či existuje šanca, že sa celý prípad ešte vyšetrí, Vladimír Suchodolinský v roku 2015 povedal: „Zostáva veriť, že po zmene vlády sa ten prípad znovu otvorí.“[8] Teraz sa už tomu veriť nedá.

Výmenu Ľubomíra Skuhru Jánom Balciarom, ku ktorej došlo v apríli 2016, komentoval aj bývalý minister obrany Ľubomír Galko (SaS): „Jediné pozitívum je v tom, že Skuhra bol vyslovene nominácia Roberta Kaliňáka, čo Balciar nie je. Tým by mohol Kaliňák konečne prestať operovať vo vojenskom spravodajstve."[9]

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Miroslav Kern: Ozval sa ďalší svedok. Dostal výpoveď, keď Glváča upozornil na podozrenie, SME 28.5.2013

[2] Bývalý rozviedčik prehovoril o tunelovaní VSS: Glváč sa nerozhoduje slobodne, pluska sk 4.6.2013

[3] Glváč: Kauza tunelovania VSS je nebezpečná medálna kačica, Pravda 24.5.2013

[4] http://tv.nrsr.sk/archiv/schodza/6/20?page=2

[5] V kauze tunelovania VSS sa podľa Fica nevyzná ani sviňa, SITA 21.5.2013

[6] Polícia u vojenských tajných žiadny tunel nenašla, aktuality.sk 13.4.2015

[7] http://www.tvnoviny.sk/domace/1682746_totalny-zvrat-v-kauze-tunelovania-vojenskych-tajnych-nic-sa-nestalo

[8] Marek Vagovič: Políciu nezaujímalo, čo všetko viem, .týždeň 14.6.2015

[9] Šéfom SIS má byť Šafárik, vo funkcii má skončiť aj Skuhra, SITA 8.4.2016

Foto: TASR/autor