Váhostav a schránkové firmy

V roku 2010, po nástupe vlády Ivety Radičovej, sa spoločnosť Váhostav-SK zapojila do verejnej súťaže o výstavbu komplikovaného úseku diaľnice. Spoločnosť ponúkla, že úsek postaví za 41 percent ceny, akú odhadovala štátna expertíza. Podozrenie, že cena je veľmi nízka a Váhostav za takých podmienok diaľnicu nedokáže postaviť, mali odborníci už vtedy, ale nemohli spoločnosť zo súťaže vylúčiť.

Do roku 2012, kým bola pri moci Radičovej vláda, Váhostav platil malých a stredných dodávateľov za vykonané práce. Situácia sa zmenila po nástupe druhej vlády Roberta Fica – vtedy Váhostav subdodávateľov prestal platiť, na čo denník SME upozornil už v júli 2013. Príslušné štátne orgány na to však nereagovali, takže dlžoby Váhostavu postupne narastali. Hra sa skončila v septembri 2014, keď prvý veriteľ (EnergyPro, s.r.o.) podal návrh na konkurzné konanie voči spoločnosti Váhostav. Aby odvrátilo bankrot, vedenie Váhostavu požiadalo súd o reštrukturalizáciu spoločnosti. Za štyri roky spoločnosť vytvorila dlh vo výške 136 miliónov eur. Podľa plánu, ktorý vypracovala spoločnosť, mali malé firmy a živnostníci dostať iba 15 percent zo svojej pohľadávky, kým banky mali mať nárok na sto percent.

Verejné pohoršenie, ktoré z toho vzišlo, motivovalo médiá, politikov i ekonomických analytikov, aby preskúmali vlastnícke pozadie Váhostavu-SK, ktorý bol novinármi i verejnosťou vnímaný ako firma známeho podnikateľa Juraja Širokého. Dospeli pritom k zaujímavým výsledkom.

Schránková štruktúra Váhostavu

V marci 2015 zverejnila Transparency International Slovensko (TIS) výsledky svojho skúmania akcionárskej štruktúry Váhostavu. Napriek verejným deklaráciám predstaviteľov spoločnosti, že najvplyvnejším akcionárom a faktickým majiteľov Váhostavu je Juraj Široký, zo schémy, ktorú odkryla mimovládna TIS, vonkoncom nebolo zrejmé, aký podiel tento podnikateľ vo firme kontroluje a ani to, kým v nej vlastne je.

Transparency International Slovensko po niekoľkých týždňoch zverejnilo aj ďalšiu akcionársku štruktúru Širokého „firmy“ – išlo o Hokejový klub Slovan Bratislava.

Zo schémy vyplynulo, že dve tretiny Slovana vlastnia rovnaké slovenské akciovky ako Váhostav. Zostávajúca tretina akcií je v rukách cyperskej spoločnosti Arebin Holdings, ktorú vlastní ďalšia cyperská schránka Prontoservus a tú zase vlastnia dvaja cyperskí právnici. Analytici TIS veľmi kriticky zhodnotili fakt, že spoločnosť s takouto neprehľadnou štruktúrou podporovali slovenské štátne firmy – Tipos, Transpetrol či Slovenská pošta.

Na konci apríla 2015 sa akcionárskou štruktúrou Váhostavu zaoberal aj redaktor týždenníka Trend Ján Kováč. Dospel k záveru, že štruktúra, ktorú odhalila mimovládka TIS, už nie je aktuálna. Redaktor J. Kováč skonštatoval: „Akcionárskeho pavúka stále manažuje a papierovo spoluvlastní predovšetkým novozélandský správca Geoffrey Peter Cone a asistuje mu pri tom päť Kostaričanov. Lenže ide o úplne iné firmy a úplne iných Kostaričanov ako v schéme Transparency.“ [1] Na konci apríla 2015 - redaktora J. Kováč - zverejnil, ako vyzerala akcionárska štruktúraVáhostavu pôvodne a ako v apríli 2015.

Na otázku, prečo je akcionárska štruktúra taká podivná, odborníci z oblasti offshorových spoločností poznamenali, že sú len dve možnosti: buď je v akcionárskej štruktúre zainteresovaných viac osôb v postavení konečných užívateľov výhod, alebo sa len niekto snažil, aby to tak vyzeralo. No nech už je konečným užívateľov výhod viacero osôb, alebo len jedna, obchádza sa tým povinnosť povinnej ponuky na prevzatie akcií drobných akcionárov v prípade, keď niekto vlastní kontrolný 33-percentný podiel na hlasovacích právach.

Konečný záver, ku ktorému dospel redaktor J. Kováč znel: „Kostaričania môžu vystupovať ako vlastníci, aj keď nimi naozaj nie sú. A skutočný utajený majiteľ neplatí zo svojich príjmov žiadne dane.“ [1] To je druhý dôležitý rozmer, prečo je akcionárska štruktúra Váhostavu taká zložitá, neprehľadná a nepreniknuteľná.

Kostaričania môžu vystupovať ako vlastníci, aj keď nimi naozaj nie sú. A skutočný utajený majiteľ neplatí zo svojich príjmov žiadne dane.
J. Kováč, redaktor týždenníka Trend

Na ďalší aspekt upozornil politický komentátor Peter Schutz. V situácii, keď každý vie, že Váhostav rovná sa Široký, je zjavne najsilnejším dôvodom na schránkovú štruktúru to, že „zakrýva ozrutný konflikt záujmov verejných činiteľov“ .[2] Čím chcel povedať, že Široký nemusí byť jediným, ba ani dominantným spoločníkom Váhostavu, ale ním môže byť osoba či osoby, ktoré využívajú svoj politický vplyv v prospech firmy. Napokon, nebolo by to nič nové, pretože v deväťdesiatych rokoch minulého storočia mal podobné záujmy premiér Vladimír Mečiar vo vzťahu k VSŽ Košice.

Schránková štruktúra veriteľov Váhostavu

Po spustení reštrukturalizácie Váhostavu vyšlo najavo, že medzi najväčšími veriteľmi spoločnosti je sedem chránkových firiem . Štyri z Cypru, jedna z Veľkej Bitánie, jedna z Belize a jedna z Bratislavy. Pozoruhodná bola nielen výška sumy, ktorú tieto schránkové firmy Váhostavu poskytli (išlo o 39,4 milióna eur), ale predovšetkým skutočnosť, že schránky poskytli svoje pôžičky ako nezabezpečení veritelia – teda bez akejkoľvek záruky. Hlavnú rolu pri ich poskytovaní zohrala cyperská schránková spoločnosť Efelen, ktorá požičala Váhostavu 7 miliónov iba deň pred spustením reštrukturalizácie.

Ekonómovia a právnici, ktorí sa oboznámili s postupom, akým schránky pomohli Váhostavu, skonštatovali, že s pravdepodobnosťou blízkou istote ide o kamufláž, lebo žiaden podnikateľský subjekt, ktorý nie je spriaznený s Váhostavom, by takýmto spôsobom svoje financie nepoužil. Advokát Vladimír Kordoš skonštatoval, že „samotné poskytnutie nezabezpečeného úveru vzbudzuje každopádne pochybnosti o možnom prepojení týcho veriteľov s dlžníkom.“[3]

Novinári potom zistili, že medzi cyperskými firmami, ktoré údajne poskytli Váhostavu pôžičku, a podnikateľskými subjektmi, v ktorých pôsobí Juraj Široký, existujú početné personálne prepojenia. Podporilo to podozrenie, že podnikateľ požičal prostriedky svojej firme, teda Váhostavu, ale tak, aby schránkové firmy nemohli byť kvalifikované ako spriaznený veriteľ – v takom prípade by totiž prišli o všetko, čo do Váhostavu vložili.

Podporilo to podozrenie, že podnikateľ požičal prostriedky svojej firme, teda Váhostavu, ale tak, aby schránkové firmy nemohli byť kvalifikované ako spriaznený veriteľ – v takom prípade by totiž prišli o všetko, čo do Váhostavu vložili.

Napriek tomuto dôvodnému podozreniu z prepojenia sa jedna zo schránkových firiem (Lomark), ktorá požičala Váhostavu, dostala do Veriteľského výboru. Ide o firmu, ktorú vlastní britská spoločnosť Oldbury Consultant Limited. Spoločnosť Lomark bol svojho času splnomocnený zastupovať momentálny generálny riaditeľ Váhostavu Marián Moravčík. Spoločnosť Lomark vo Veriteľskom výbore mohla podstatným spôsobom vplývať na priebeh reštrukturalizačného procesu.

Na ozdravenie Váhostavu ako reštrukturalizačná správkyňa dohliadala mladá, 25-ročná právnička Petra Gabrišová, o ktorej Aliancia Fair-play zistila, že mohla byť v konflikte záujmov, lebo pracovala aj ako advokátska koncipientka pre advokáta, zastupujúceho záujmy jedného z veriteľov.

V rovnakom podozrení z konfliktu záujmov bola aj sudkyňa Katarína Bartalská, ktorá definitívne odsúhlasila plán reštrukuralizácie. Je o nej známe, že má deti so šéfom Slovenskej informačnej služby (SIS) Jánom Valkom – s osobou, ktorá má úzke pracovné vzťahy s predsedom vlády SR. Na žiadosť sudkyne polícia a prokuratúra preverovali, či majitelia Váhostavu požičali sami sebe. Kedže podľa vyjadrenia sudkyne žiadnu relevantnú informáciu, ktorá by takéto podozrenie potvrdzovala, neobdržala, schválila plán reštrukturalizácie v podobe, aký odsúhlasil Veriteľský výbor a predložila správkyňa P. Gabrišová.

Na to, aby sa Váhostav mohol reštrukturalizovať spôsobom, aký nepoškodil jeho hlavného akcionára, vládna strana Smer-SD presadila v parlamente zákon – takzvaný Lex Váhostav. Okrem toho, že pri jeho prijímaní boli porušené základné pravidlá legislatívneho procesu, že zákon je retroaktívny a v mnohých ohľadoch aj právne nejasný, Lex Váhostav má dva základné systémové nedostatky.

Vláda chce na uspokojenie veriteľov použiť prostriedky z fondu, ktorý je určený na záchranu bánk. Ako upozornili viacerí poslanci, vláda nemala na tento krok súhlas Európskej centrálnej banky (ECB). Predpisy ECB pritom prikazujú, aby členské štáty s ňou podobné rozhodnutia konzultovali. Dlhodobým postojom ECB je, že peniaze z bankového odvodu nesmú byť použité na iný účel, než je záchrana bánk.

Ďalším nedostatkom zákona je i skutočnosť, že nezabezpečuje splnenie sľubu, aký pre jeho predkladaní odznel z úst predstaviteľov výkonnej moci. Nielen premiér Robert Fico, ale aj minister financií Petr Kažimír vyhlásil, že Slovenská záručná a rozvojová banka (SZRB) nebude vykupovať pohľadávky od schránkových spoločností, ktoré sú veriteľmi Váhostavu. Problém je, že splnenie tohto sľubu nebude verejnosť schopná odkontrolovať, lebo obchody SZRB sú chránené bankovým tajomstvom. Z čoho vyplýva, že pri politickej priazni, akej sa teší dlžník a schránkoví veritelia Váhostavu teraz, si napokon sedem schránok (veriteľov Váhostavu), po rokoch príde na svoje. Vráti sa im všetko, čo Váhostavu tak pofidérne požičali – jednak z verejných zdrojov a v prípade, že bude Váhostav prosperovať, tak aj zo zdrojov firmy.

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Ján Kováč: Širokého čachre vo Váhostave, TREND 25.4.2015

[2] Peter Schutz: Ficova Gorila, .týždeň 6. 4.2015

[3] Daniela Krajanová: Schránky požičali aj zadĺženému, Denník N 2.4.2015

Fotografia: TASR/autor