Devín banka za jedenásť miliárd korún

Pretože od krachu Devín banky uplynulo už takmer pätnásť rokov, len málokto si pamätá, prečo k nemu došlo a koľko sme zaň zaplatili. Devín banka sa od svojho vzniku až do úplného konca vyznačovala podivnou kuriozitou: mala z bankovej činnosti iba straty. Keďže to trvalo takmer desaťročie, konečný účet za jej krach predstavoval sumu 11 miliárd 263 miliónov slovenských korún. Napriek skutočnosti, že Devín banka mala podporu vplyvných činiteľov dvoch vládnych garnitúr, nestala sa profitujúcou finančnou inštitúciou. Protekcia politikov stačila „iba“ na to, aby napáchala škodu, na akú by sa bez ich ochrany sama nezmohla.

Mečiar pomáhal Martinkovi

Devín banku založili v roku 1992 a ako malá banka so základným imaním 444 miliónov korún rozdala také úvery, ktoré ju veľmi rýchlo dostali do ťažkostí. Akcionári preto hľadali záchranu v zahraničnom investorovia a našli ho v Rusku. Keď sa problémy banky s nedobytnými úvermi zhoršili, prišli ďalší ruskí investori.

Od roku 1994 boli najväčšími akcionármi Devín banky dve spoločnosti – ruská VTF Energia a slovenský Apis. Prvú zastupoval Sergej Gorodkov, ktorý sa stal predsedom predstavenstva banky a bol ním až do februára 2001. Druhú reprezentovala v Devín banke celá skupina. Patril do nej Ľubomír Kanis, dlhoročný generálny riaditeľ banky, jeho zástupca Pavol Rusnák, ktorý ho na poste vystriedal, Štefan Košovan, Vladimír Jančí, Vladimír Šavol a Dáša Lisá. Po príchode ruských akcionárov prišiel do banky aj nový generálny riaditeľ.V polovici augusta 1995 sa ním stal Karol Martinka, manžel Blaženy Martinkovej, blízkej spolupracovníčky premiéra Mečiara. Rádio Twist ešte pred voľbami v roku 1998 zverejnilo nahrávku telefonického rozhovoru z augusta 1995 – muž s hlasom pána Martinku oznámil šéfovi SIS Ivanovi Lexovi, že auto značky Mercedes sa nachádza v Hainburgu pred policajnou stanicou. Išlo o dôkaz, že Karol Martinka spolupracoval s riaditeľom SIS v známom prípade zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska. Nasledujúce dva roky sa Devín banka tešila výdatnej vládnej priazni a podpore.

Bez akejkoľvek súťaže dostala mandát na to, aby deblokovala ruský dlh. Vláda bola voči nej taká štedrá, že jej vyplatila odmenu za sprostredkovanie i v obchodoch, ktoré sama dohodla na vládnej úrovni. Idylické časy, keď ruský dlh úspešne deblokovala slovenská banka s väčšinovým ruským kapitálom, však netrvali dlho. Priazeň z najvyšších miest bola totiž personálne viazaná na Karola Martinku. Ten v auguste 1997 stratil o svoj post záujem, lebo sa mu naskytla šanca sprivatizovať piešťanské kúpele.

Banka za Dzurindu

Akcionári vedení Sergejom Gorodkovom povýšili na vrcholné posty spolumajiteľov spoločnosti Apis. Ľubomír Kanis sa stal jej generálnym riaditeľom a Štefan Košovan predsedom dozornej rady. Banka sa však dostala do ťažkostí, lebo ministerstvo financií jej po Martinkovom odchode prestalo uhrádzať sumy, ktoré požadovala ako províziu za deblokácie dlhu.

Po výmene vlády v roku 1998, keď nastúpil prvý kabinet Mikuláša Dzurindu, ministerstvo financií pod vedením Brigity Schmögnerovej síce potvrdilo, že Devín banka si voči rezortu financií neplnila povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, ale potvrdilo aj to, že práve táto inštitúcia bude pokračovať v deblokáciách ruského dlhu. Aj keď sa musel urobiť tender, nový generálny riaditeľ Slovenských elektrární, ktorým sa stal Štefan Košovan, ho zorganizoval tak, že ho nik iný ako Devín banka ani vyhrať nemohol. Nasledujúce mesiace predseda SDĽ Jozef Migaš a riaditelia Kanis a Košovan lámali slovenské rekordy v politickom klientelizme.Migaš Kanisovi a KošovanoviRadový člen SDĽ Ľubomír Kanis sa v roku 1996 veľmi zasadil za to, aby novým predsedom strany bol jeho bývalý kolega zo štúdií Jozef Migaš. O dva roky neskôr predseda Migaš s rovnakou silou presadil, aby SDĽ „svoj“ post generálneho riaditeľa Slovenských elektrární obsadila Štefanom Košovanom, spolumajiteľom firmy Apis, akcionárom Devín banky a predsedom jej dozornej rady. Štefan Košovan sa zas postaral, aby elektrárne podpísali sprostredkovateľskú zmluvu na vymáhanie ruského dlhu práve so šéfom Devín banky Kanisom.

Napriek ich spoločnému úsiliu sa to na profite banky neprejavilo, lebo nepresadili také kontrakty, aké banka potrebovala – napríklad na vývoz vyhoretého jadrového paliva. Bol to „obchod“ mimoriadne nevýhodný pre štát, ale veľmi prospešný pre firmy, ktoré by sa na ňom podieľali. Ruské podniky napojené na ruského akcionára v Devín banke by získali z deblokácií približne osem miliárd korún a banka samotná asi 1,6 miliardy Sk.

Presadiť sa im nepodarilo ani ďalší obrovský projekt, ktorý by raz a navždy zbavil banku i jej akcionárov akýchkoľvek problémov. Generálny riaditeľ Kanis verejne priznal: „Sme jedinou bankou, ktorá otvorene lobuje za dostavbu 3. a 4. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce. Je aj v mojom záujme, aby sa dostavali.“[1] Keď Dzurindova vláda dostavbu nepodporila, problémy banky sa už zakryť nedali.

Peniaze od vkladateľov

Až do odchodu Karola Martinku z postu generálneho riaditeľa boli problémy banky predovšetkým problémami jej akcionárov. V čase, keď do vrcholovej funkcie nastupoval Ľubomír Kanis, predstavovali vklady klientov v nej sumu pol miliardy korún. Nový riaditeľ Kanis za to svojho predchodcu kritizoval: „Banka okrem úspešnej práce s deblokáciami dlhov Ruskej federácie nevyvíjala normálnu bankovú činnosť.“[1] To, čo potom rozvinul riaditeľ Kanis, takisto nebola normálna banková činnosť, ale už sa diala s vkladmi klientov.

Na konci roku 1997 stúpli na dve miliardy, v roku 1998 – keď banka rozšírila sieť pobočiek – klientské vklady narástli na päť miliárd. O rok neskôr to už bolo 11 miliárd. Za dva a štvrť roka teda banka zvýšila objem vkladov od obyvateľstva na dvadsaťnásobok. Riaditeľ Kanis to dokázal veľmi jednoducho: ponúkol klientom úroky, ktorých výške nedokázali odolať.

Vklady od obyvateľstva však banka kupovala tak draho, že vykazovala permanentnú stratu z finančných činností. Bolo zrejmé, že tento „systém“ nemá dlhú životnosť a skôr či neskôr sa zrúti. Úplne jasne sa to ukázalo v máji 2000, keď banka, ktorá vybrala od ľudí toľké miliardy, nedokázala naplniť povinné minimálne rezervy.

V júni 2000 sa situáciou v súkromnej banke zaoberala vláda. Proti stanovisku SMK a SOP, aby štát nezasahoval, lebo nemá relevantné informácie o jej stave a smerovaní, sa presadil postoj SDĽ, ktorý napokon z politických dôvodov podporili aj ministri SDKÚ a KDH. Podľa väčšiny ministrov vo vláde „náklady vynaložené na ozdravenie banky budú nižšie ako suma ohrozených vkladov v prípade jej krachu“[1]. Hovorilo sa vtedy o akte dôvery, ktorý má banke pomôcť, aby sa v nej začal ozdravný proces. Lenže ten sa nikdy nezačal a v roku 2001 Devín banka definitívne skrachovala.

Spúšť, ktorú zanechala

Po krachu banky sa zistilo, že až 82 percent z úverov, ktoré Devín banka poskytla, sú klasifikované, takže ich dostali podnikateľské subjekty, ktoré ich neboli schopné splácať. Také vysoké percento klasifikovanosti znamená, že „nekvalifikovanosť“, s akou sa vykonávala banková činnosť, bola perfektne zorganizovaná. O to väčšia bola zodpovednosť všetkých, ktorí jej poskytli politickú ochranu a umožnili, aby do poslednej chvíle parazitovala v bankovom systéme krajiny.

Bankový dohľad NBS už v roku 2000 zistil, že „angažovanosť Devín banky voči bankám na teritóriu bývalého Sovietskeho zväzu predstavuje takmer 907 miliónov korún“, pričom výnosy z nich sú nulové. Stámilióny, ktoré banka pod vedením Sergeja Gorodkova umiestnila v postsovietskom zahraničí, sa navždy stratili na účtoch Infobanky v Misku, v litovskom AB Parex či moskovskej Vtoroj Bank. Niečo sa však stratilo tak, že to skončilo na účtoch blízkych spoločnosti Apis.[2]

Ekonomický redaktor Rado Baťo v týždenníku Trend opísal, ako banka financovala vlastných akcionárov. Používala na to jednotnú šablónu, ktorej podstata bude zrejmá z konkrétneho príkladu. Devín banka si uložila na termínovaný účet v litovskej Shauliu Bankas dve úložky. Zástupcovia banky – páni Jančí a Šavol – potom podpísali doklad, že Devín banka preberá záruku za pôžičku, ktorú od Shauliu Bankas dostala spoločnosť Apis Baltija. Keď sa transakcia skončila, mala Apis Baltija peniaze od litovskej banky a litovská banka peniaze od Devín banky. Devín banka prišla o svoje úložky, ale zodpovedných činiteľov banky to vôbec netrápilo. Dôvod zistila kontrola po krachu: „Spoločnosť Apis, a. s., ktorá je cca 20-percentným akcionárom v Devín banke, a. s., je súčasne aj 51-percentným akcionárom v spoločnosti Apis Baltija a pp. Jančí a Šavol sú zároveň akcionármi spoločnosti Apis, a. s.“

Odborníci, ktorí sa po krachu banky zaoberali otázkou, či takéto a podobné operácie sa dajú vysvetliť tým, že jej vedenie nemalo dostatočný know-how, analýzou niekoľkých prípadov prišli k záveru, že banka mala odborné predpoklady na to, aby operácie realizovala podľa zákona a na štandardnej úrovni. Čo bol dôvod, pre ktorý konštatovali: „Táto skutočnosť, podľa nášho názoru, poukazuje viac na úmyselné, z pohľadu banky nevýhodné, konanie osôb, ako na ich nevedomosť a neskúsenosť…“[3]

Dodatok po pätnástich rokoch

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal v júli 2015 (!) návrh na obžalobu v trestnej veci Devín banky. Navrhol obžalovať Ľubomíra K. a spol. pre pokračovacie trestné činy sprenevery a úverového podvodu. „V organizovanej skupine boli štyri osoby zamestnanci banky a dve osoby členovia predstavenstva,” uviedla hovorkyňa prokurátora. V žalobe sa píše, že ich konaním bola spôsobená škoda 30,93 milióna eur. „A bolo podvodným spôsobom poskytnutých 25 úverov v úhrnnom objeme 88,4 milióna eur,” dodala hovorkyňa. Pre slovenské pomery je máločo tak príznačné ako fakt, že za skutky, ktoré boli dokonané v roku 2001, sa ich protagonisti doteraz nedostali pred súd. A keby sa pojednávanie v tejto veci aj začalo, možnosť, že v nich bude niekto odsúdený, je iba teoretická.

Ak sa vám tento článok páči, činnosť Nadácie môžete podporiť TU.

Do newslettera sa prihláste TU.

Zdroje:

[1] M. Leško: Ako politici zmenili banku na Devín banku, SME 3.9.2001

[2] Národná banka Slovenska, úsek bankového dohľadu – november 2000

[3] M. Leško: Banka skrachovala v prospech akcionárov, SME 4.2.2002

[4] Prokurátor poda l návrh na obžalobu, TASR 22.7.2015