Privatizácia v čase druhej Mečiarovej vlády

V druhej vláde Vladimíra Mečiara, ktorá nastúpila po parlamentných voľbách 1992, dostal kreslo ministra pre privatizáciu nezávisle sa prejavujúci ekonóm Ľubomír Dolgoš. Napriek tomu, že robil všetko pre urýchlenie privatizácie štátnych podnikov, po niekoľkých mesiacoch sa tento proces prakticky zastavil. Mladý minister otvorene povedal dôvod: Kolegovia z vlády nie sú zainteresovaní, aby rýchlo pokračoval, lebo s každým privatizovaným podnikom si pília pod sebou konár - riaditelia bývalých štátnych fabrík potom nemajú dôvod žmoliť klobúčiky pred dverami referentov.

V máji 1993 minister Dolgoš svoje hodnotenie zopakoval dokonca aj pred predsedom vlády. Na stretnutí Contact Business Clubu vyhlásil: „Napriek tomu, že vláda deklaruje podporu privatizácii, musím pred premiérom konštatovať, že to tak nie je."[1] Vtedy sa Vladimír Mečiar nahneval a svojmu ministrovi pred všetkými povedal: „Vy sa cítite byť ešte členom tejto vlády?! Tak nekazte meno vlastnej firmy, kým v nej sedíte!“[1]

Napriek tomu, že vláda deklaruje podporu privatizácii, musím pred premiérom konštatovať, že to tak nie je.
Ľubomír Dolgoš, bývalý minister privatizácie

O mesiac neskôr Ľubomír Dolgoš z „firmy“ vystúpil. Pretože prezident odmietol na uvoľnené kreslo vymenovať pravú ruku premiéra Ivana Lexu, Vladimír Mečiar sa rozhodol, že si bude riadiť „rezort“ privatizácie sám a Lexa mu bude robiť štátneho tajomníka.

Mečiar, minister privatizácie

Po niekoľkých týždňoch v oboch funkciách navštívil Vladimír Mečiar redakciu denníka Republika, a dostal tam otázku, kde sú v privatizácii deformácie. Premiér na ňu odpovedal: „Kto chce získať náskok a výhody, začína v banke. Bankový úradník rozhodne o tom, komu dá peniaze, a nie minister pre privatizáciu. O podnik sa potom uchádza ten, kto má takýto prísľub. Tam je prvá možnosť deformácie.“[2] Ním nahodený motív okamžite prevzal a rozvinul jeho štátny tajomník Lexa: „Dnes je verejným tajomstvom, že bez 10-15-percentnej provízie bankovému úradníkovi nikto úver nezíska.“[2]

Dôvod, prečo premiér Mečiar so štátnym tajomníkom Lexom zaútočili na banky, bol zrejmý. Za čias ministra Dolgoša sa privatizovalo verejnými súťažami. Kto sa chcel súťaže zúčastniť, musel mať prísľub od banky, že dostane na kúpu podniku úver. Lenže aby ho dostal, musel banku presvedčiť, že požičané prostriedky dokáže vrátiť. Keď ju nepresvedčil, uchádzač úver nedostal a potom ani privatizačnú šancu. Mečiar a ani Lexa s tým neboli spokojní a chceli to celé otočiť: „Ide nám o to, aby banky neurčovali a priori víťaza verejnej súťaže, ale aby poskytli prvú splátku vo výške 15 percent kúpnej ceny privatizovaného majetku víťazovi...“[2] Zjavne im záležalo na tom, aby nikto iný, iba vláda rozhodovala, kto bude privatizovať a za koľko - banky na to mali iba vybraným uchádzačom poskytnúť peniaze. Podľa Ivana Lexu sa touto zmenou mala dosiahnuť veľká vec: „Tým by sa privatizácia otvorila pre široký okruh ľudí a rozhodujúcim kritériom by sa stala kvalita podnikateľského zámeru.“[2] V skutočnosti išlo o to, aby sa privatizácia otvorila pre okruh ľudí, ktorým chceli dopriať majetok ľudia z vlády. Odvolávaním sa na „kvalitu podnikateľského zámeru“ bolo možné zdôvodniť úplne všetko, aj veci nezdôvodniteľné - prečo vláda predala podnik uchádzačovi, čo dal nízku ponuku, hoci ďalší uchádzači zaň ponúkali oveľa, oveľa viac.

V prospech vyvolených

Až keď pred verejnými súťažami dostali prednosť priame predaje, privatizácia sa za druhej Mečiarovej vlády konečne rozbehla.

Koncom roku 1993 došlo k zvláštnemu prípadu odštátnenia a takmer privatizácie, ktorý posvätil aj parlament. Matici slovenskej po dlhých rokoch štát vrátil tlačiareň, ktorá jej pôvodne patrila - martinskú Neografiu. Hoci išlo o akt spravodlivosti, premiér o tom v neverejnom prejave v Zlatej Idke (ktorý však prenikol na verejnosť), hovoril ako o akte, ktorým si vytvoril vazala. „S kým môžeme zatiaľ nabetón rátať? Jednoznačne sa k HZDS prihlásila Matica slovenská, že nikde inde a nikoho iného ako HZDS podporovať nebude. Tento záväzok nám dali a vy ste videli, že my sme boli zasa takí ústretoví a za korunu sme im dali Neografiu, ktorá má hodnotu 600 miliónov. Ale nemôžu povedať, že to majú zadarmo. Tak tam sa dá očakávať."[3]

Tento záväzok nám dali a vy ste videli, že my sme boli zasa takí ústretoví a za korunu sme im dali Neografiu, ktorá má hodnotu 600 miliónov.
Vladimír Mečiar, bývalý predseda vlády SR

Vo februári 1994 sa druhá Mečiarova vláda stala výrazne menšinovou, lebo hnutie opustili dvanásti poslanci. Bolo zrejmé, že premiér i jeho vláda môžu kedykoľvek padnúť. Práve vtedy sa začalo privatizácii neuveriteľne dariť. Za jediný mesiac vláda schválila 45 privatizačných projektov. Kabinet konal nielen rýchlo, ale aj proti všetkým pravidlám - právnym, politickým i morálnym.

V Národnej rade SR mali vtedy poslanci veľkú zábavu zo svojho kolegu Vlastimila Vicena, člena HZDS. Vyšlo totiž najavo, že jeho manželka, inak zástupkyňa prednostu Okresného úradu v Nových Zámkoch, poberajúca príplatok za to, že ako úradná osoba nepodniká, sa úspešne uchádzala o privatizáciu veľkého konzervárenského podniku Novofruct Nové Zámky. Poslanec Vicen najskôr vyhlásil, že o aktivitách svojej manželky nič nevie, ale o týždeň neskôr si spomenul, že v rámci poslaneckého prieskumu sa aj on zaujímal o privatizáciu Novofructu a dokonca odporúčal vláde, aby schválila projekt pani Vicenovej. Potom vyhlasoval, že každý bezúhonný občan má právo privatizovať - bez ohľadu na to, či je, alebo nie je zosobášený s poslancom.

Každý občan Slovenskej republiky má právo zúčastniť sa na privatizácii. Máme azda zbaviť tohto práva 150 poslaneckých manželiek?
Vladimír Mečiar, bývalý predseda vlády SR

Podobne sa o privatizáciu, ale v oveľa väčšom rozsahu, zaujímala aj manželka Víťazoslava Morica, poslanca Slovenskej národnej strany (SNS). V tomto prípade jej projekty neodporúčal manžel, ale jeho politickí priatelia – poslanci Ján Slota, Arpád Matejka i Radomír Žingor. Keď sa novinári pýtali premiéra, ako je to vlastne s privatizáciami po praslici, Vladimír Mečiar bránil občianske práva poslaneckých manželiek: „Každý občan Slovenskej republiky má právo zúčastniť sa na privatizácii. Máme azda zbaviť tohto práva 150 poslaneckých manželiek?“[2] Pani Moricovú vláda práv nezbavila, práve naopak. Mečiarov kabinet jej predal Železničné opravovne a strojárne nielen vo Vrútkach, ale aj v Trnave. Stalo sa tak po diskusii, ktorá na schôdzi vlády trvala necelé dve minúty. O tom, že to bola debata veľmi zmätená, svedčí záverečná otázka vtedajšieho podpredsedu vlády Mariána Andela, nominanta SNS, ktorý sa pre istotu opýtal: „A inak prerokované a schválené?“ Načo mu premiér Vladimír Mečiar odpovedal: „Prerokované, schválené.“[2]

Vláda, ktorá prišla po Mečiarovej, venovala projektom pani Moricovej a jej spoločníkov trochu viac času a zistila, že jej predchodkyňa nepozorne spočítala, koľko by vlastne mali štátu zaplatiť. Išlo o necelú štvrť miliardu, presnejšie o 221 miliónov korún, o ktoré sa štátny orgán sa pomýlil, ale nie vo svoj prospech.

V rozpore so zákonom

Divoká privatizácia posledného mesiaca druhej vlády Vladimíra Mečiara bola po právnej stránke škandalózna. Hoci zákon stanovil, že privatizovať môžu iba spoločnosti zapísané v Obchodnom registri a na základe predloženého projektu, premiér-minister Mečiar, jeho štátny tajomník Lexa a vláda ako celok toto zákonné ustanovenie nerešpektovali. Privatizáciu Skloobalu Nemšová, VAP Prešov, Kovohút Krompachy, Polygrafických závodov v Trnave a ďalších, ministerstvo privatizácie predložilo na schválenie, hoci v tom čase neexistovali privatizačné projekty. Rekord vytvoril Skloobal Nemšová - jeho projekt prišiel na ministerstvo až deväť dní po tom, keď ho vláda schválila. (V tomto prípade sa ministri vôbec nedozvedeli, že jeden zo zahraničných záujemcov dal bezkonkurenčne najlepšiu ponuku: kúpnu cenu 300 miliónov korún, investície za jednu miliardu a odkúpenie zásob za 80 miliónov. V dôvodovej správe k návrhu sa však tvrdilo, že najlepšia ponuka od zahraničného záujemcu bola vo výške 50 miliónov.)

O tom, že vláda predávala štátny majetok právne neexistujúcim spoločnostiam, svedčí záznam z rokovania vlády, keď privatizovala Tatran, štátny podnik Bratislava. Ivan Lexa hovoril o jeho transformácii na akciovú spoločnosť - 59 percent akcií si mal ponechať Fond národného majetku „a zbytok do akciovej spoločnosti, ktorá dneska vznikla" (!). Kvôli zmienke o „dneska“ sa premiér Mečiar opýtal: „Tá eseročka, kedy je registrovaná?“ I. Lexa: „Kým vybaví zápis a to rozhodnutie, tak to tie dva týždne potrvá.“(!) Napriek tomu o šesť replík neskôr prišiel Mečiarov záver: „Ďakujem, prerokované, schválené.“[2] Vláda rozhodla v prospech firmy, ktorá nebola zapísaná v Obchodnom registri, čím porušila zákon.

Čo už s tým potom, tak už len schváliť...
Vladimír Mečiar, bývalý predseda vlády SR

O tom, v koho prospech sa tieto porušenia zákona diali, svedčí napríklad nasledovná výmena informácií medzi premiérom-ministrom a jeho štátnym tajomníkom: V. Mečiar: „Tá spoločnosť bédées, to je kto?“ I. Lexa: „To je spoločnosť zložená zo súčasného manažmentu, to je spoločnosť, ktorá je, povedal by som, blízka aj koalícii, aj všetko s tým spojené. Len dneska sa môže uchádzať len o 45 percent vo FNM.“ V. Mečiar: „Čo už s tým potom, tak už len schváliť...“[2]

V druhom marcovom týždni roku 1994 parlament tri dni rokoval o vyslovení nedôvery premiérovi. Kým poslanci cez deň rečnili, vláda po večeroch privatizovala. A neprestala, ani keď väčšina poslancov parlamentu vyslovila premiérovi nedôveru. Tri dni po tomto akte ešte členovia vlády schválili ďalší privatizačný projekt a až potom odstúpili... Hoci sa z každého rokovania vlády robili zvukové záznamy, po rokovaní z 11. marca 1994 zostal namiesto pások iba zápis: „Magn. pásky - nie sú.“ A z posledného zasadania zostal iba oznam: „Magn. pásky - vzala p. Nagyová.“[2] Pani Anna Nagyová bola vtedy asistentka a najbližšia vládna spolupracovníčka premiéra Mečiara.

Spôsob spravovania štátu a verejného majetku, ktorý si v náznakoch vyskúšala druhá Mečiarova vláda, doviedla do definitívnej a najhoršej podoby tretia vláda Vladimíra Mečiara, ktorá sa ujala moci po predčasných parlamentných voľbách 1994.

Ak sa vám tento článok páči, činnosť Nadácie môžete podporiť TU.

Do newslettera sa prihláste TU.

Odkazy

[1] Ľubomír Dolgoš: Mečiar ma použil, SME 4.1.2002

[2] Marián Leško: Tandem Mečiar – Lexa, Privatizácia až do konca (na divoko), SME 19.4.1996

[3] Vladimír Jancura: Ako to bolo s parným valcom zo Zlatej Idky, Pravda 2.12.2013

Foto: TASR/autor