Jeden zákon platí pre dva úrady, každý si však svoje povinnosti vysvetľuje inak.
Kroky komisárky pre deti Viery Tomanovej sledujeme v Nadácii už dlhšie. Viaceré naše závažné podozrenia z neprofesionality sme posunuli aj Národnej rade a dokonca sme komisárku vyzvali, aby odstúpila.
Tentoraz sme si cez infožiadosť posvietili na samotný chod úradu ako aj fakt, ako intenzívne zisťuje dodržiavanie práv dieťaťa a ich záujmy, čo je základná zákonná úloha komisárky. Ostali sme nemilo prekvapení.
Napríklad sme sa dozvedeli, že od vlaňajšieho roka doteraz úrad absolvoval spolu 27 rozhovorov s maloletými v celej agende, ktorú zo zákona zastrešuje. V priemere tak išlo o dva rozhovory za mesiac.
Určite treba zohľadniť, že od vlaňajšieho roka na Slovensku čelíme obmedzeniam osobného kontaktu z dôvodu Covid pandémie, no aj toto číslo spolu s ďalšími oslovenými odborníkmi hodnotíme ako veľmi nízke z pohľadu zisťovania najlepšieho záujmu detí priamo od nich. Najmä v súvislosti s ďalším poskytnutým údajom od komisárky – totiž, že od vlaňajška eviduje celkovo vyše tisícku podnetov.
,,Vzhľadom na stovky podnetov, ktoré dostáva komisárka, je toto číslo šokujúco nízke,“ skonštatovala podpredsedníčka Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny Vladimíra Marcinková.
Jeden zákon, dva výklady
Rozpačité je aj hodnotenie výberu pracovníkov úradu, ktorí sa podnetmi zaoberajú. Najmä ak sa porovná prístup Tomanovej a druhej komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzany Stavrovskej. Pôsobenie a pravidlá pre oba úrady komisárok pritom upravuje ten istý zákon z roku 2015.
Zatiaľ čo komisárka pre ľudí s postihnutím zverejňuje na svojej stránke výberové konania na voľné pozície aj s popisom práce a výškou platu, Tomanová nielen že výberové konania ignoruje, ale odmieta zverejniť aj náplň práce jednotlivých zamestnancov. Pritom Nadácia už dávnejšie upozornila, že pre úrad pracovali aj dvaja Tomanovej blízki príbuzní.
Keď autorka tohto blogu komisárku pre deti pred dvomi rokmi žiadala o informácie, akým spôsobom boli prijatí niektorí zamestnanci, či prebiehali výberové konania, respektíve aká je ich náplň práce, tá stručne uviedla, že títo zamestnanci boli ,,do pracovného pomeru prijatí v súlade so zákonom o komisárovi pre deti“. Žiadne ďalšie podklady o nárokoch a výbere svojich zamestnancov komisárka neposkytla.
Výberká nerobí a popis práce nezverejní
Konkrétnejšia však bola komisárka v reakcii na vlaňajší prieskum poslancov Národnej rady, kde na svojej stránke opísala, že ,,zamestnanci úradu nemajú status štátneho zamestnanca podľa zákona o štátnej službe, ich pracovnoprávne pomery sa riadia Zákonníkom práce a ostatnými pracovnoprávnymi predpismi“.
Pracovné zmluvy či náplň práce jednotlivých zamestnancov neposkytla ani poslancom. Známe tak sú v súčasnosti len ročné mzdové výdavky úradu a samotná mzda komisárky, ktorú zákon stanovuje na úroveň platu poslanca parlamentu.
Nepochopiteľné pritom je, že za inak rovnakých legislatívnych východísk postupuje diametrálne inak komisárka Stavrovská. Aj tá sa pri prijímaní zamestnancov riadi rovnakými predpismi ako u Tomanovej, teda Zákonníkom práce a ostatnými pracovnoprávnymi predpismi. No svojich zamestnancov prijíma cez výberové konania a nemá problém zverejniť ich zaradenie aj po bežnej mediálnej otázke.
Mimochodom, u verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej pôsobí väčšina z jej vyše 50 zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere. Pri ich prijatí a pre ich prácu ako aj zverejňovanie podrobností o nej pre verejnosť platia prísnejšie pravidlá ako u bežných zamestnancov. Úrady komisárok aj ombudsmanky sú pritom zameraním aj činnosťou veľmi podobné. A všetky tri financuje štát.
Chýbajú pravidlá pre chod úradu
Dôležitým zistením z aktuálnej infoodpovede od Tomanovej úradu bolo, že okrem organizačného a pracovného poriadku jej úrad nemá minimálne od vlaňajška žiadny ďalší vnútorný riadiaci dokument pre postup zamestnancov.
Vnútorné akty, pokyny či smernice sú dôležité napríklad pre transparentné riešenie podnetov, aby sa pri rovnakých prípadoch postupovalo rovnako. Ale aj napríklad pre kontakt s inými verejnými inštitúciami.
Zákon o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím z roku 2015 totiž dáva obom úradom silné nástroje, ale na druhej strane je formulovaný relatívne všeobecne.
Zaujímavé je, že samotný zákon spomína, že ,,podrobnosti o organizácii, činnosti a úlohách Úradu komisára pre deti upravuje štatút, ktorý vydá komisár pre deti.“ A štatút zas hovorí, že riaditeľ úradu, ktorý stojí na jeho čele, ,,svoju činnosť vykonáva v súlade s riadiacimi aktmi komisára“. Tie ale nie sú.
Za vážny nedostatok to považuje Marcinková. Práve jej výbor od vlaňajška preveruje činnosť Tomanovej úradu.
,,Keď sme na tento fakt prišli počas poslaneckého prieskumu, ostala som zarazená.“ Podpredsedníčke chýbajú najmä interné postupy, ktorých by sa držali pracovníci úradu pri vybavovaní podnetov a šokovalo ju aj vysvetlenie komisárky, ktorá konanie bez presne určených postupov obhajovala: ,,Veď každý prípad je iný.”
,,To by sme mohli povedať aj o každej krádeži, že je iná, napriek tomu, máme postupy ako krádež vyšetrovať, ako ju dokazovať a ako trestať. Každé podozrenie z porušovania práv maloletých musí mať jasný a garantovaný postup, ako tieto podozrenia preskúmať,“ zdôraznila Marcinková a dodala, že bez interných predpisov, ktoré by garantovali prístup komisárky a zamestnancov k jednotlivým podnetom, ,,nemáme istotu, že každé ohrozenie práv maloletých dostalo rovnakú pozornosť“.
Napríklad Natália Bláhová, ktorá sa téme sociálnej ochrany detí venuje dlhodobo a donedávna pôsobila aj ako poslankyňa Národnej rady za stranu SaS, upozorňuje, že pri vzniku úradu evidovala veľa podnetov zo strany úradov práce, ktoré nevedeli, ako majú pri kontakte s komisárkou postupovať.
Práve vnútorné usmernenia a pokyny pre zamestnancov, ako majú postupovať, na čo sa odvolať a čo od iných úradov žiadať pomáhajú pri podobných nezrovnalostiach.
Čo Tomanová odmieta zverejniť, má Stavrovská na webe
Zaskočil nás tiež postup úradu, ktorý na žiadosť o zaslanie posledných vydaných stanovísk reagoval negatívne s vysvetlením, že jeho stanoviská ,,nemajú charakter výkladových stanovísk, na ktoré sa vzťahuje zákon o slobode informácií“.
Zákon o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím z roku 2015 vyslovene uvádza, že komisár ,,je oprávnený podávať vyjadrenia v prípadoch, ktoré posudzoval“ a tiež ,,vydávať stanoviská vo veciach dodržiavania práv dieťaťa“.
Druhá z komisárok pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská, na ktorú sa rovnaký zákon vzťahuje, sa k zverejňovaniu svojich rozhodnutí postavila úplne naopak. Na svojej internetovej stránke zverejňuje nielen právne stanoviská k podnetom, ktoré rieši, ale v anonymizovanej forme aj dokonca jednotlivé prípady, ktoré rieši na súde či prokuratúre. A to po jednotlivých rokoch.
Jej stránka ponúka aj prehľadné štatistiky o jej činnosti. Z nich sa dá dočítať, že aj na tento úrad sa obracajú maloletí alebo ich rodičia v podobnej agende, akú rieši aj Tomanovej úrad – spory rodičov o deti. Tvoria 12 % z celkových podnetov týkajúcich sa detí. Stavrovská dokonca zverejňuje aj to, koľko prípadov odloží a prečo.
V súvislosti s Úradom komisárky pre deti ďalej jeho činnosť sledujeme a prípadné zistenia posúvame príslušným kontrolným úradom vrátane poslancov Národnej rady.
Za odbornú pomoc a konzultácie pri podávaní infožiadosti ďakujeme Advokátskej kancelárii ČECHOVA & PARTNERS.
26. 03. 2021
