Úrad na ochranu oznamovateľov môže konečne vzniknúť. Poslanci po takmer 2 rokoch zvolilli šéfku.

Akokoľvek vznešená a úctihodná je myšlienka whistleblowingu, jeho realita nie je jednoduchá.

Whistleblower postupne prechádza rôznymi fázami svojho whistleblowerského života. Od euforického “poďme hneď do toho, teraz poviem všetko, veď takto to už ďalej nejde”, cez pochybnosti “a čo tým vlastne dosiahnem? zase sa skutok nestane a nakoniec si to zlíznem len ja” až po hodiny sedenia za počítačom, spisujúc všetky detaily príbehu.

Zo začiatku mnohí kolegovia oznamovateľovi fandia, na porade ho odvážnejší verejne podporia či potľapkajú na chodbe po pleci. Postupom času začne dostávať dobre mienené rady “veď dobre, už si to povedal, ale už to nechaj tak”, “robíš zle nám všetkým” či “mysli na svoje deti”.

Prídu aj prvé hrozby od nadriadených “ak to chceš riešiť, tak kľudne, ale z úradu práce”. Vzťahy sa vyjasňujú, charaktery odhaľujú, niektorí sklamú, ale mnohí príjemne prekvapia.

Má to zmysel

Čo vtedy oznamovateľovi najviac pomáha? Dve veci. Vedomie, že to má zmysel, a že v tom nie je sám a niekto ho ochráni.

Pani Bočeková, kontrolórka Katolíckej univerzity v Ružomberku neustále opakuje “Najviac mi pomohlo, keď som pochopila, že nie som sama. Že sú tu dokonca cudzí ľudia, ktorí mi pomôžu”. Ako vraví pani Polovková, učiteľka z Humenného “Keď sa mi ozvali z Nadácie Zastavme korupciu a ponúkli mi pomoc, bola som taká zúfalá, že som si najprv myslela, že si robia srandu”.

Horár Hríbik z Telgártu naposledy vysvetľoval, že sa bude cítiť oveľa lepšie, keď s ním na prejednanie priestupku pôjde niekto z Nadácie. Lebo mu veľmi pomohlo, keď s ním na políciu chodil advokát, ktorého sme mu sprostredkovali.

S pečiatkou bonzáka

Všetci títo a mnohí ďalší oznamovatelia museli čeliť jednému spoločnému nepriateľovi. Svojmu zamestnávateľovi. Pani Bočeková a pani Michalcovádostali výpoveď z organizačných dôvodov, pani Polovková a pán Hríbik upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, pani Dunajová mala problémy v novom zamestnaní. Oficiálne dôvody boli rôzne, no v podstate  išlo o odvetu za to, že “sa ozvali”.

Ochranu práve týmto oznamovateľom voči ich zamestnávateľom poskytovala od roku 2014 aj slovenská legislatíva. Mali sme zákon č. 307/2014 o oznamovaní protispoločenskej činnosti. O akú ochranu išlo? V skratke a zjednodušene, tento zákon mal pomôcť oznamovateľovi, aby mu jeho zamestnávateľ nemohol ukázať svoju mocenskú prevahu.

Či už tým, že sa po tomto človeku riadne “povozí” a ukáže mu kde je jeho miesto, alebo sa ho rovno s pečiatkou “bonzáka” zbaví.

Ochrana oznamovateľov bola v zákone dvojaká. Ak oznamovateľ oznámil závažnú protispoločenskú činnosť a stal sa chráneným oznamovateľom, mohol voči nemu robiť jeho zamestnávateľ pracovnoprávne úkony len so súhlasom inšpektorátu práce a nesmeli byť “odvetou” za oznámenie.

Ak oznámil inú ako závažnú protispoločenskú činnosť a zamestnávateľ urobil “odvetné” opatrenie, oznamovateľ sa mohol obrátiť do 7 dní na inšpektorát práce a požiadať ho o pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu.

Dohliadanie nad vyšetrovaním

Od 1.3.2019 je účinný nový zákon na ochranu oznamovateľov. Prečo ho potrebujeme?

Lebo ochrana podľa toho predchádzajúceho nebola veľmi účinná. Dôvodov bolo viacero. Ľudia o ochrane podľa zákona nevedeli, nevedeli prečo je prospešné oznamovať, nevedeli sa v zákone zorientovať, nedôverovali v spravodlivé vyšetrenie oznámenia či vyvodenie dôsledkov z ich oznámenia.

Nefungovali dobre ani inšpektoráty práce a množstvo ostatných orgánov, ktoré mali podľa zákona vykonávať dôležité úlohy. Oznamovanie nemalo jedného pána a ako je zvykom “jeden sa vyhováral na druhého a druhý na tretieho”.

Čo prinesie nový zákon?

Prinesie najmä jedného pána téme oznamovanie, a to Úrad na ochranu oznamovateľov. Tento úrad, ktorý mal začať fungovať do šiestich mesiacov od zvolenia jeho predsedu, bude mať pomerne široké právomoci a úlohy. Mal by pomôcť odstrániť všetky vyššie spomínané nedostatky aplikácie predchádzajúceho zákona.

Najmä zvyšovať povedomie ľudí o ich ochrane pri oznamovaní a o prospešnosti oznamovania. Pomáhať whistleblowerom zorientovať sa v spleti zákonov a chrániť ich. Úrad môže oznamovateľovi pomáhať “dohliadať” nad vyšetrovaním na polícii a dokonca poskytnúť pomoc advokátom. Úrad bude kontrolovať aj zamestnávateľov, ale navyše im aj pomáhať radami, ako efektívne plniť svoje povinnosti.

V zákone sa, okrem zriadenia Úradu a progresívne transparentnej voľby jej predsedu, podarilo upraviť aj ďalšie dôležité inštitúty. Zaviedol sa opravný prostriedok voči neposkytnutiu ochrany, zlepšili sa podmienky na poskytnutie odmeny za oznámenie, predĺžila sa ochrana chráneného oznamovateľa o tri roky, doplnila sa povinnosť zamestnávateľa oboznámiť whistleblowera s prijatými opatreniami.

Zákon dokonca umožňuje poskytnúť ochranu whistleblowerovi, ktorý urobí oznámenie prostredníctvom médií. A to v prípade, keď sa mohol oprávnene domnievať, že urobenie oznámenia zamestnávateľovi by neviedlo k riadnemu prešetreniu.

Ďalší zbytočný Úrad?

Veríme, že whistlebloweri úrad na ich ochranu potrebujú. Brali sme si príklad zo zahraničia, kde podobné úrady úspešne fungujú a pomáhajú. V právomociach tohto úradu sme videli možnosť odstránenia toho, čo doteraz nefungovalo. Preto veríme, že tento úrad zbytočný nebude a priložíme aj našu ruku k dielu.

V Nadácii budeme kreovanie a činnosť úrad veľmi pozorne monitorovať, pomáhať mu našimi skúsenosťami, ale aj upozorňovať na jeho nedostatky a poukazovať na úspechy. Vieme, že dôležitý bude jeho prvý predseda, ktorý ho bude kreovať a preto budeme pozorne sledovať aj jeho výber a voľbu.

Zároveň vieme, že len dobrá legislatíva nestačí. A to nielen v boji proti korupcii či pri ochrane jej oznamovateľov. Myslíme si, že dôležitejšie ako vyšperkovaná protikorupčná legislatíva je správne hodnotové nastavenie našej spoločnosti, teda každého z nás, a efektívne fungovanie verejných inštitúcií, ktoré v procese odhaľovania a postihovania korupcie hrajú významnú rolu.

Veľké nedostatky vidíme  najmä v činnosti polície, prokuratúry a súdov.